Agresívny režim Idiho Amina celé roky terorizoval domáce obyvateľstvo. Avšak tento diktátor zle odhadol svoje možnosti keď zaútočil na susednú Tanzániu. Vojna ktorá začala v máji 1978 a skončila 11. apríla 1979 predznamenala jeho koniec.
Medzinárodné vzťahy medzi Tanzániou a Ugandou sa zhoršovali už celé roky pred vypuknutím vojny. Keď v roku 1971 Idi Amin zvrhol dovtedajšieho prezidenta Miltona Obeteho, tanzánijský prezident Julius Nyerere mu ihneď ponúkol útočisko v Tanzánii. S ním prišlo do Tanzánie aj okolo 20 000 ugandských utečencov. Tam sa sformovala aj účinná opozícia ktorá sa už po roku pokúsila zaútočiť a zosadiť Amina. Avšak neúspešne. Amin odvtedy neustále obviňoval Tanzániu z podpory jeho nepriateľov.
Začiatkom októbra 1978 disidenti znova zopakovali útok. Tentoraz malo ísť priamo o atentát na Amina. Bol napadnutý vo svojom prezidentskom sídle v meste Kampala, no útok opäť zlyhal. Prezident aj so svojou rodinou utiekol vo vrtuľníku. V tej dobe už Amin čelil silnejúcemu tlaku disidentov, a to aj v samotnej Ugande. Jedným z kľúčových momentov bola záhadná havária generála Mastafa Adrisa, ktorý bo viceprezidentom Ugandy. Bol zranený, a jeho vojaci, spolu s ďalšími inak motivovanými vojakmi, sa vzbúrili. Amin na nich ihneď poslal svojich verných vojakov ktorí vzburu potlačili. Niektorí vzbúrenci utiekli do Tanzánie kde posilnili rady tamojšej ugandskej opozície. Amin už nič podobné ale neplánoval tolerovať. Vyhlásil Tanzánii otvorenú vojnu. Cieľom malo byť, samozrejme okrem zlikvidovania tamojšej opozície, obsadenie časti regiónu Kagera, o ktorom vyhlasoval, že patrí Ugande.
Nyerere samozrejme reagoval. Dal zmobilizovať armádu a vyslal ju do protiútoku. Armáda sa za niekoľko týždňov rozrástla z 40 000 na 100 000 príslušníkov. Posily došli z radov polície, milície, ale aj väzenských dozorcov. Na strane Tanzánie bojovali aj disidenti z Ugandy, ktorí sa na konferencii v Moshi zjednotili do Uganda National Liberation Army (Ugandská Národná Oslobodenecká Armáda) – UNLA. Hlavnou bojovou silou UNLA boli milície Kikosi Maalum vedené Titom Okellom a Davidom Oyite Ojokom, skupina FRONASA ktorú viedol Yoweri Museveni, a hnutie Save Uganda Movement (Hnutie za bezpečnú Ugandu) ktoré viedli Akena p´Ojok, William Omaria a Ateker Ejalu.
Tanzánia získala ruské raketomety rady BM ktoré jej umožnili ostreľovať ciele v Ugande. V Ugande sa stali rýchlo slávnymi, o čom svedčí aj fakt, že zakrátko mali pre ne osobitnú prezývku saba saba. Ugandská odpoveď ale na seba nenechala dlho čakať, a bola dosť nepríjemným prekvapením. Líbyjský vodca Kaddáfí poslal do Ugandy 2 500 dobre vyzbrojených vojakov. Mali tanky T-54/-55, vozidlá rady BTR, raketomety BM-21, delostrelectvo, lietadlá MiG-21 a bombardéry Tu-22. Avšak líbyjskí vojaci neboli moc nadšení keď zistili, že oni sami útočia v prvej línii na tanzánijských vojakov, a ugandskí vojaci sa vozili na nákladiakoch plných ukradnutého tovaru druhým smerom...
Líbyjský zbor bol zmesou príslušníkov pravidelnej armády, milície a Islamskej légie, jednotky ktorú Líbya založila práve pre expedičné úlohy. Tanzánijská armáda sa spojila s UNLA, postupovala smerom na mesto Kampala, avšak prírodné prekážky sa pričinili k tomu, že severne od mesta Lukaya sa postup zastavil. Rozhodli sa, že 201. brigáda pôjde skrz cestičku v močiari ktorý zastavil postup. Bojovo hodnotnejšia 208. brigáda mala obísť močiar zo západu pre prípad, že by prechod cez močiar bol zničený alebo blokovaný. Líbyjské vojská zatiaľ sformovali jednotku o sile brigády vyzbrojenú 15 tankami T-55, tuctom obrnených transportérov a raketometmi BM-21 aby zaútočila na mesto Masaka. Avšak 10. marca sa jednotka stretla s 201. brigádou, ktorá ale musela ustúpiť. Líbyjskí vojaci možno boli víťazstvom povzbudení, ale dobrá nálada im nemala vydržať dlho. V noci z 11. na 12. marca zaútočili tanzánijské vojská z dvoch smerov. Zvyšok 201. brigády zaútočil z juhu a 208. brigáda zo severovýchodu. Útok zaznamenal totálny úspech, a líbyjskí vojaci sa otočili na útek. Stratili okolo 200 vojakov, a ich ugandskí spojenci tiež približne 200.
Ďalej sa už Tanzánijské vojská nestretli so silnejším odporom. Postupovali smerom na západ k mestu Kampala. Po krátkom boji obsadili mesto Entebbe s letiskom. 10. apríla 1979 padlo aj samotné mesto Kampala. Niektoré ugandské a líbyjské jednotky sa ešte zmohli na odpor. Samotní tanzánijskí vojaci priznali, že najväčším problémom bol ale nedostatok kvalitných máp mesta. Amin utiekol. Najprv do Líbye, a neskôr do Saudskej Arábie. Zbytky líbyjských vojsk sas stiahli do mesta Jinja, a boli evakuované cez Keňu a Etiópiu. Tanzánijskí vojaci zostali v krajine kým UNLF, čo bolo politické krídlo UNLA, zorganizovala voľby.
Avšak nič nebolo ideálne. Po tom, ako odišiel Amin sa strhli boje o moc medzi politickými a etnickými rivalmi. Tanzánia presadila svojho kandidáta – Yusufa Luleho. Toho nahradil za krátko Godfrey Binaisa ktorý tiež nevydržal dlho. V decembri 1980 boli konečne nové voľby ktoré vyhrala strana Miltona Oboteho Iganda People Congress. Avšak výsledky volieb boli sporné, a Yoweri Museveni vyhlásil vláde vojnu čo bol začiatok ničivej občianskej vojny v krajine.
Tanzánia aj keď odstránila nebezpečného tyrana ktorý ohrozoval bezpečnosť v Afrike mohla len márne čakať čo i len na medzinárodné uznanie, o pomoci nehovoriac. Organizácia Africej Jednotky mala na Tanzániu ešte stále ťažké srdce kvôli jej úlohy pri prevrate na Syechellách z roku 1977 keď bol dosadený k moci France-Albert René. Takže útok samotný ako aj povojnová mierová misia musela byť plne hradená a vykonaná Tanzániou. Až doteraz sa krajina nespamätala z útrap ktoré jej to prinieslo.
Autor článku: Tomáš BEŇUŠ | moc.liamg@suneb.samot | Článek vložen 11. 7. 2008
