Vo všeobecnosti ľudia trpia utkvelou predstavou, podľa ktorej sa vojaci vo vojne venujú výhradne boju. V zásade je pravdou, že bojová činnosť tvorí jadro náplne práce vojaka. Rovnako je každému jasné, že vojaci zomierajú. Čo si ale už ľudia často neuvedomujú je fakt, že vojaci sa nedelia len na živých a mŕtvych. Práve v boji sa možno stretnúť s nespočetným množstvom rôznych zranení, s ktorými si vojaci musia vedieť rady.
Obzvlášť markantným sa tento problém stáva pri operáciách malých jednotiek, keď vážne zranenie čo i len jedného muža môže úplne vyradiť z boja celú jednotku. Príklad: 4členný tým SEAL ide na misiu na nepriateľské územie. Jeden z mužov si pri páde zraní hlavu či chrbticu a zlomí nohu. Môže byť aj v bezvedomí. Kvôli charakteru zranenia je nutné ho niesť na nosidlách, aj to čo najjemnejšie. Ostáva posledný člen jednotky ktorý môže akurát čiastočne zabezpečovať ochranu pri ústupe.
V ideálnom prípade aspoň jeden muž z družstva je vycvičený zdravotník. Samozrejme ide o výborný základ, no zďaleka nedostačujúci v praxi. Hneď prvým rizikom je zranenie samotného zdravotníka. Navyše sa nemožno spoliehať vždy spoliehať na jediného muža. Napr. jednotka Zelených baretov o sile dvanástich mužov sa môže dostať do situácie keď potrebujú pomoc traja-štyria (nedaj bože aj viacerí) členovia jednotky. Ďalším dôvodom z nekonečnej rady je prípad, keď sa k zranenému proste nemôže dostať zdravotník. Práve z týchto dôvodov je životne dôležité, aby každý vojak dokázal poskytnúť prinajmenšom prvú pomoc spolubojovníkovi, či sebe samému. No a ako to už býva zvykom, vo svete špeciálnych síl to platí dvojnásobne.
Vždy keď ide o život, je dôležitý výcvik. Tak ako všetko ostatné, čo sa vojak naučí, aj prvú pomoc si musí v prvom rade nacvičiť. Nespoliehajte sa na to, že desiatky hodín prednášok sú všetko čo potrebujete na zvládnutie prvej pomoci, tobôž v boji, keď okolo vás všetko vybuchuje, ľudia po vás strieľajú a na rukách máte krv človeka kričiaceho od bolesti v smrteľnej agónii. Navyše nerátajte s tým že človek postrelený do nohy bude bez pohnutia ležať ako figurína. Na jeho udržanie možno budete potrebovať aj dvoch ďalších ľudí. Príkladom zo života je napr. záchrana topiaceho. Stačí si pozrieť pár trocha kvalitnejších filmov na to aby ste si všimli, čo s človekom spraví strach zo smrti. Takže cvičiť.
A teraz sa dostávame k prvému a najzákladnejšiemu pravidlu prvej pomoci v boji: nikdy, ale naozaj nikdy sa nenechajte vy sám zraniť. Nech to znie hocijako hnusne, taká je realita. Iste, vo filmoch vidíme ako vojak po ktorom strieľajú desiatky ľudí z bezprostrednej blízkosti neohrozene nesie svojho kamaráta do bezpečia. Pravda je ale taká, že v boji po vás nikto nebude strieľať slepými patrónmi, a odvaha pri záchrane musí byť spojená s dôvtipom premyslenej akcie. Inak jediným výsledkom bude to, že sa pridáte na listinu zranených, v horšom prípade mŕtvych, a tak už svojim spolubojovníkom veľa platný nebudete. Preto pamätajte, ak naozaj chcete niekoho zachrániť, treba najprv myslieť, potom jednať.
Pri odnášaní zranených majte na pamäti, že nepriateľ možno ešte stále čaká na svoju príležitosť uštedriť vám ďalšiu ranu. Typickým prípadom sú útoku napr. v Iraku, keď niekde na tržnici plnej ľudí niekto odpáli bombu, a v zmätku tam rozloží niekoľko ďalších výbušnín, ktoré odpáli po príchode zdravotníkov. Tak nielenže zabije ďalších ľudí, ale smrťou doktorov obmedzí schopnosť úradov zabezpečiť zdravotnú starostlivosť. Úplne rovnako to funguje aj v boji. A osobne si myslím, že je hlúposť aby zdravotník behal po bojisku s červeným krížom, či aby každé miesto kde sú zranení bolo takto označené. Iste, úmysel je dobrý, chrániť ranených. A ja som sa, chráňme ranených. Chráňme ich tým, že ich skryjeme pred nepriateľom. Nemožno dať nepriateľovi vedieť kde sú. Obzvlášť to platí v boji proti rôznym skupinám ktoré nemajú absolútne žiadne morálne zásady, a ktoré ak sa dostanú do správ kvôli tomu, že vyhodili do vzduchu poľnú nemocnicu budú akurát na seba o to viac hrdí.
Dostávame sa k ďalšiemu kritickému bodu ktorý musí pochopiť každý skôr ako sa pustí do boja. Treba si uvedomiť, že nie v každej situácii je možné sa (aspoň okamžite) postarať náležite o zranených. Aj keď to pre niekoho môže vypadať banálne, ide o vážny psychologický zlom ktorým musí každý prejsť, a nielen si povedať: „Však dobre, občas to inak nejde...“. Pri útoku mnohokrát práve rýchlym a zdrvujúcim postupom zachránite mnohým svojím vojakom život, nakoľko nepriateľ príde o možnosť akcie. Strieľajú po vás, máte zranených a chcete im pomôcť? Zabite nepriateľa. Jedine tak ranenému skutočne pomôžete. Ak sa okolo jedného zraneného bude obšmietať polka družstva a nikto nebude bojovať, výsledkom budú akurát ďalšie straty, a navyše prehra v boji. A to isté platí aj pri obrane. Ak sa vám darí udržiavať nepriateľov v určitej vzdialenosti je to v poriadku. Aj keď máte ešte chvíľu času pred tým, ako sa váš nepriateľ dostane do kritickej vzdialenosti, a zranenie je vážne, ešte je šanca venovať sa zranenému. No laicky by bolo možné povedať, že ako náhle sa nepriateľ priblíži zhruba na vzdialenosť z ktorej je schopný hodiť granátom, je najvyšší čas chopiť sa zbrane a dať sa do boja. Ide o veľmi jednoduchý fakt ktorý nikto nemôže vyvrátiť, no i tak sa ťažko počúva: niekedy musíte nechať niekoho zomrieť, aby prežili aspoň niektorí. Viac k tomu proste niet čo dodať.
Spomeniem ešte nutnosť udržiavať zraneného v čo najlepšom psychickom stave. Len ťažko sa pracuje s človekom ktorý sa bojí smrti, zvlášť keď cíti bolesti. Dodávajte mu nádej. Snažte sa biť kľudný, prihovárajte sa mu pevným a vyrovnaným hlasom v ktorom môže nájsť oporu. Hovorte mu čo s ním robíte, aby vedel že sa oňho niekto stará a že veci sa hýbu k lepšiemu. Zraneného to ukľudní a bude sa s ním lepšie pracovať.
Dôležitým poznatkom je rozoznať povahu a závažnosť poranenia. Predstavte si situáciu v ktorej niekoho postrelili do nohy. Poviete si: „Hm, dostal to do nohy.“. To ale zďaleka nestačí. Je to len šuchnutie? Dokáže sám chodiť? Má prerazenú kosť? Prestrelilo mu to tepnu? Hrozí mu vykrvácanie? Alebo šok? Toto je potrebné behom niekoľkých okamihov rozanalyzovať a rozhodnúť sa ako budete postupovať. Netreba ale prepadať panike. Pravda je taká, že mnohé zranenie vypadajú omnoho horšie ako vypadajú (no nemožno zabúdať aj na opačné prípady, hlavne ak ide o vnútorné poranenie ktorého príznaky nebadať). Ak je jeden zranený zabezpečený, nemá zmysel aby sa okolo neho zdravotník obšmietal. Treba sa postarať o ďalších zranených, príp. sa venovať boju. Taktiež sa treba vedieť rozhodnúť, komu v prípade viacerých zranených venovať pozornosť ako prvému. Alebo či minúť zásoby z lekárničiek na niekoho, kto má len malú šancu na prežitie aj v prípade, že lieky potrebujú štyria ďalší ľahšie zranení. To sú dilemy zdravotníka. Pomôcť sa dá vyberať podľa závažnosti zranenia. Tie teraz rozdelíme do štyroch skupín od najdôležitejších smerom dole.
Upchanie dýchacích ciest je jedným z najčastejších a zároveň najnebezpečnejších problémov s ktorými sa možno stretnúť. Môžu byť upchané krvou alebo zvratkami, blatom, zubmi či hocičím iným. V lepšom prípade ich upchatie ihneď rozoznáte, napr. keď má dotyčný hlavu ponorenú do blata či vody, no nemožno sa na to spoliehať, sú i opačné prípady. Treba skontrolovať dych zraneného, čo nie je moc namáhavý, bublavý, piskľavý. Skontrolujte či nemá príliš zblednutú tvár (alebo aj zmodralú). Hlavne jednajte rýchle a rozvážne, stačí niekoľko minút počas ktorých je mozog bez kyslíka, a už niet pomoci.
Je teda dôležité vyčistiť dýchacie cesty od všetkých zábran. Skontrolujte ústa a hrdlo. Zvratky, blato, krv všetko musíte vyčistiť, nech sa to zdá na prvý pohľad akokoľvek hnusné. Dobrou pomôckou je otváranie dýchacích ciest tlakom na čeľusť: priložte prvé tri prsty každej ruky po stranách brady za spodnú čeľusť a (hlavne s citom) vysunutím čeľuste dopredu roztiahnite zranenému zátylok.
Teraz je dôležité zranenému dostať do pokojovej polohy (známej aj ako “trištvrte ležiaca“).
Účelom tejto polohy je dostať zraneného do pozície, v ktorej mu už nič nehrozí. Mnoho zranených v bezvedomí sa už totiž udusilo zvratkami.
Že má zranený čisté dýchacie cesty neznamená automaticky že bude dýchať. Ak sa tak nedeje musíte mu “naštartovať“ pľúca. Na to sa používa svetoznáma technika známa ako “bozk života“ alebo “dýchanie z úst do úst“. Výdychová resuscitácia, ako by povedal lekár, sa nemôže cvičiť na skutočnej osobe. To je prvý zásadný fakt ktorý si treba uvedomiť. Možno ju praktizovať na ľuďoch ktorí naozaj nedýchajú. Takže skôr ako sa pustíte do práce spravte nasledovné:
Ak ste tak spravili, a môžete spoľahlivo prehlásiť, že dotyčný nedýcha môžete sa pustiť do práce:
Alebo ako už bolo spomenuté, masáž srdca. Opäť hneď na začiatok spomeniem, že ju nemožno cvičiť na skutočnom človekovi. Taktiež ju nemožno praktizovať na nikom, komu ešte aspoň slabo bije srdce.
Ako zistiť či srdce bije? Kontrolou pulzu. Osvedčený spôsob je kontrola tzv. karotického pulzu na krku (pre znalcov anatómie: vedľa priedušnice nad Adamovým jablkom na pravej strane zraneného). Slabý pulz je dosť ťažké zistiť na zápästí. V spojení s výdychovou resuscitáciou je tento zákrok známi ako KPR (kardiopulmonálna resuscitácia). Teraz vám priblížim zhruba jej priebeh, treba len podotknúť rôzne verzie pomeru úderov a vdýchnutí. Dole uvediem len jednu, asi najznámejšiu verziu, no pred nedávnom som mal možnosť vyskúšať si na figuríne novú verziu, podľa ktorej tridsať rýchlo za sebou idúcich úderov má byť vystriedaných dvoma silnými výdychmi. Bol som skeptik, no využil som možnosť si to vyskúšať, a podarilo sa mi figurínu “oživiť“, tak ako mnohým ďalším. Zatiaľ to bola ale jediná príležitosť kde som sa s týmto pomerom stretol, a nepočul som o žiadnom jej úspechu v praxi.
Ak ste viacerí, pracujte v dvojici. Jeden nech sa venuje masáži srdca, druhý dýchaniu z úst do úst.
Ďalšou časťou príčinou smrti je vykrvácanie. Preto je dôležité dbať na udržiavanie krvného obehu. Postup je nasledovný:
Balíček poľného obväzu zväčša obsahuje veľkú podušku z gázy s pripojeným obväzom. Je dosť dôležité, aby tento obväz, a vôbec celú lekárničku, mal každý na tom istom mieste. Vďaka tomu ten kto vás bude ošetrovať nebude musieť strácať drahocenný čas prehľad vašej výstroje a bude môcť konať intuitímne (platí pravidlo, že sa používa pri ošetrovaní lekárnička zraneného, lebo ošetrujúci svoju ešte možno bude potrebovať pre seba samého).. ak nemáte obväz, použite hocijakú čo najčistejšiu látku. Je to lepšie ako vykrvácať. Bavlna je ideálna, lebo saje. Známymi improvizáciami sú vreckovky či natrhané košele. Navyše strelné rany sú vždy plné špiny, lebo sa do nich dostane látka ktorými prechádzali, a vzniká tzv. dočasnú dutina do ktorej sa dostáva sajrajt od výmyslu sveta.
Ide o rôzne typy zranení pri ktorých nemusí byť zranený v nutnom ohrození života. Spravidla ale spôsobujú, že zranení sa o seba nie je schopný sám postarať.
Zlomeninu je dôležité podľa možností nechať v pokoji. Zabránite tak aby sa jej úlomky dostali tam kde nemajú, a spôsobia ďalšie komplikácia a bolesť. Zranenú končatinu znehybnite:
Popáleniny sú typické veľkou bolesťou ktorú spôsobujú. Aj popálenie na malej ploche môže spôsobiť bolesti omnoho väčšie než smrteľné zranenie. A práve pri nich je dôležité pamätať na to, čo sme si povedali hore: dbajte na to, aby ste sa obeťou popálením nestali vy sami. Ak popálený človek leží v mláke do ktorej je padnuté elektrické vedenie z ktorého sršia iskry tak sa k nemu nežeňte, lebo vás kopne takých 25 000 voltov. Pri popálených ľuďoch môže byť prvoradé uhasenie ohňa, alebo odhodenie elektrického kábla niečím nevodivým.
Pri popáleninách sa môžete stretnúť s označovaním prvého, druhého a tretieho stupňa. Avšak efektívna je aj klasifikácia podľa toho, či ide o popáleniny povrchové (citlivé, červené) alebo hlboké (opuchnuté, pokožka silne červená, v extrémnych prípadoch kalne biela až zuhoľnatená). V druhom prípade môže byť pokožka natoľko spálená, že obeť ani necíti bolesť kvôli poškodeným nervovým zakončeniam. Postup pri ošetrovaní popálenín je nasledovný:
V mnohých prípadoch popáleniny spôsobujú pľuzgére ktoré ale nevyžadujú mimoriadnu pozornosť ani starostlivosť. Zraneného dehydratujú, takže mu dávajte často napiť. Známym peklom v boji je použitie bieleho fosforu. Ak spôsobí popáleninu fosfor, prikryte ranu vlhkým obväzom a udržujte ho vlhký. Nesnažte sa sami fosfor odstraňovať.
Tento výraz je veľmi obľúbený medzi rôznymi moderátormi správ ktorí hovoria o tom, ako sa niekto po nehode spamätával zo šoku. Zväčša majú ale na mysli psychologický šok, a nie šok z medicínskeho hľadiska. V skutočnosti je totiž šok spôsobom ako telo reaguje na nepriaznivé vplyvy, ako napr. strata veľkého množstva telesných tekutín či silné popáleniny. Vyznačuje sa nasledujúcimi príznakmi:
Pri ošetrovaní postupujeme nasledovne:
Ak sa dostanete do takejto situácie, de facto ste prehrali prestrelku. Znamená to totiž, že guľka, črepina granátu alebo hocičo iné preniklo hruďou do pľúc. Vznikne otvor ktorým preniká do pľúc vzduch. Dýchanie je čím ďalej náročnejšie až kým pľúca neskolabujú a ranený zomiera. Môže sa to zdať neuveriteľné, no nie vždy sa podarí takéto zranenie odhaliť, zvlášť ak je vojak, a to je dnes v “moderných armádach“ v móde, ovešaný desiatkami kíl výstroje. Preto treba sledovať nasledujúce príznaky:
V takýchto situáciách je vojak bez špeciálnej výbavy a výcviku takmer bezradný, no život môže ešte zachrániť nasledovný postup:
Človek, ktorého postrelia do brucha alebo mu doň prenikne črepina má vážny problém. Vie to každý vojak, vedeli to vojaci počas oboch svetových vojen, a vedeli to aj vojaci dávno pred tým. Kto čaká že dostane “guľku za milión“ a pôjde domov rozhodne netúži po guľke do brucha, nakoľko tá by ho poslala leda tak na večnosť. Ide rozhodne o jedno z najnebezpečnejších zranení aké vás môže stretnúť.
Za brucho považujeme tú časť trupu, ktorá sa nachádza medzi panvou a hrudným košom. Pri bolestiach o nej hovoríme ako o žalúdku. No okrem neho tam je pečeň, črevá a kopa ďalších orgánov. Teraz si predstavte, že dostanete ranu ako od koňa, tieto orgány sa vám potrhajú, prekrútia a začne z nich vytekať všetko možné. Presne toto sa vám stane, ak vás sem postrelia. Lekárnička vám nebude veľa platná ak zranenému budú trčať črevá. Sepsa (teda otrava krvi) dokáže veľmi rýchle zabiť každého kto aj prežil samotné zranenie.
Prvou chybou pri takomto zranení by bola snaha “napratať“ orgány späť na svoje miesto. Nezabudnite, že nevidíte v akom stave je vnútro brušnej dutiny. Môžete tak spôsobiť ďalšie zranenie, aj keď samotné zranenie nevypadá až tak nebezpečne. Tieto zranenia sú mnohokrát omnoho horšie než vypadajú. V prvom rade treba na zranené miesta priložiť poľný obväz a zachrániť čo najviac krvi. Ďalej treba dbať o to, aby zranení nebral nič do úst, vodu ani jedlo. Jeho zranenie by to pravdepodobne len zhoršilo.
Ak je to možné, zraneného uložte do polohy “W“, teda kolená roztiahnuť (tým uvoľníte tlak na brušnú dutinu) a vztýčte ramená a hlavu. Ďalšou možnosťou je položiť raneného na bok s pokrčenými kolenami. Avšak nič z tohto život pravdepodobne nezachráni. Zraneného treba dostať do nemocnice tak rýchlo ako to je možné.
Treba rátať s tým, že zranený môže byť v bezvedomí, alebo z nejakého iného dôvodu imobilný. Tak bude odkázaný na prevoz ostatnými členmi. Tu je opäť veľmi nápomocný tvrdý výcvik, vďaka ktorému nebudete pod paľbou musieť lamentovať nad tým, ako zraneného previezť tam kam treba, a pritom prežiť.
Ak otvoríte väčšinu príručiek pojednávajúcich o tejto technike ako prvý uvidíte starý známi hasičský zverák. Ide samozrejme o dosť nepohodlnú techniku pre zraneného. Rovnako známe je aj nosenie na zraneného na chrbte, možné spravidla v prípadoch keď je zranený pri vedomí. Nakoľko sa pohybujeme na bojisku, musíme si ihneď uvedomiť, aký veľký a lákavý cieľ z vás tieto techniky robia, čo je v kontraste s prvým pravidlom prvej pomoci na bojisku, a síce nenechať zraniť sa aj samotného záchranára. Využitie dvoch mužov ktorý si spoja ruky do štvorca a zranený si na ne sadne je snáď ešte nepraktickejšie, nakoľko hovoríme o ešte väčšom cieli, pohyb je komplikovanejší, a miesto jedného potrebujete hneď dvoch záchranárov čo vás opäť oslabí.
Ak niekoho presúvate uprostred paľby, pokúste sa ho niesť ako múmiu. To znamená ruky mu prekrížte na hrudi a ťahajte za sebou. Ďalšia technika by pre niekoho mohla pripadať prinajmenšom divná, no pri nácviku si pri nej užijete kopu zábavy a je účinná. Ide o techniku ťahania za krk. Zranenému zviažte ruky a položte ho na chrbát. Potom si nad ním rozkročmo kľaknite. Jeho zápästia si dajte okolo krku a pomaly (inak to asi ani nepôjde...) sa plazte vpred. Pre niekoho by to mohol byť dobrý spôsob ako naviazať nové priateľstvo, no nejde o techniku nijak populárnu. Ak si to môžete dovoliť, zraneného držte alebo podopierajte jednou rukou, čo vám umožní držať v druhej ruke zbraň a brániť sa. No a samozrejme najideálnejší prípad je ten, v ktorom si môžete dovoliť použitie techniky na odvoz zraneného.
Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 24. 2. 2008
Rychlé odkazy: Doporučené odkazy | Encyklopedie elitních a speciálních sil | Terorismus | Hnutí | Technologie | Technika | Zbraně | Stavby | Osobnosti | Historie | Citáty | Slovníky | Bojová umění | Dovednosti | Armáda | Výstroj | Knihy | Taktika a strategie | Sniper | Vlajky států | Hudba | Vlajky | Любэ - Гимн России |
All information and multimedia on Specwar.info comes from a wide number of sources. If some elements (especially photos) were originally yours please consider Specwar.info to host for free. But if the copyright owners want to get in touch to have them immediately removed from this site then please contact our webmaster.