Aľbert Maratovič Zaripov - Specwar.info 

Aľbert Maratovič Zaripov (Альберт Маратович Зарипов)

Aľbert Maratovič Zaripov - Альберт Маратович Зарипов
Aľbert Maratovič Zaripov. (Zdroj: Válka.cz.)
  • nar.: 8.11.1968, Buston, Uzbekistan

Pri analýzach vojny v Čečensku sa často stretávame s tvrdeniami, ako napr. ruskí vojaci boli demoralizovaní, zle pripravení, či vojna bola zle vedená. Bez pochýb by sa našiel kus pravdy na týchto tvrdeniach. No prípad Aľberta Maratoviča Zaripova je dôkazom, že v ruskej armáde boli aj elitní vojaci, ktorí na seba neraz upozornili hrdinskými činmi.

Tento príslušník ruských jednotiek specnaz dokázal svoje vojenské kvality už počas záverečnej fázy bojov v Afganistane kde bol vyslaný v rámci 40. Turkestanského vojenského okruhu. Do bojov najprv zasiahol vo funkcii guľometčíka, no keď odchádzal pôsobil na veliteľstve výsadkovej brigády. Po skončení povinnej vojenskej služby sa vrátil do Ruska, kde absolvoval výcvik pre výsadkárskych veliteľov, a ako poručík sa vrátil späť do Afganistanu.

Po návrate z Afganistanu si oddiely specnaz nemohli užiť dlhý odpočinok. Zaripov pôsobil v Čečensku so svojim prieskumným oddielom prakticky od začiatku vojny. Osemnásťkrát viedol výpravu hlboko do tyla nepriateľa, kde spôsobili nepriateľovi vážne problémy.

V januári 1996 povstalecká skupina pod vedením Salmana Radujeva zaútočila na mesto Pervomajskoe. Zaripov so svojim oddielom pôsobil v okolí dediny Šatoj s motostreleckým plukom. Vtedy už naozaj problém demoralizácie ruskej armády naberal obrovský rozsah. Jeho oddiel patriaci pod 22. samostatnú brigádu špeciálneho určenia bol ihneď povolaní do bojov o obsadené mesto, kde sa mal podieľať na jeho obkľúčení.

Zaripov mal s takýmito operáciami svoje skúsenosti. Už pred tým sa zúčastnil operácie, pri ktorej bol obkľpčený neskôr obávaný Šamil Basajev. Pri tejto akcii Zaripov sám zneškodnil nepriateľského odstrelovača. Samozrejme ruská strana mala pri tejto operácii papierovú prevahu prakticky vo všetkých smeroch. No i tak došlo k nepríjemnej udalosti. V noci zo 17. na 18. januára povstalci zaútočili na Zaripovov oddiel, ktorý bol jedinou prekážkou medzi povstalcami a slobodou. K tomuto incidentu navyše došlo len niekoľko dní po tom, ako Zaripov viedol prepad čelných pozícií nepriateľa. Počas sedemhodinového boja príslušníci specnaz dokázali čeliť presile nepriateľa, a zničili aj obrnený transportér BTR-80. Zabitých bolo okolo dvadsať povstalcov. Vďaka tomu, že zamestnávali nepriateľa, umožnili ďalším jednotkám ruskej armády získať lepšie opevnené body na iných miestach mesta.

O štvrtej hodine ráno Zaripov viedol boj proti zhruba 350 povstalcom, ktorí sa zúfalo snažili prebojovať von. Aj so Zaripovom mal jeho oddiel pätnásť mužov. S taktikou povstalcov mali ruskí vojaci svoje skúsenosti. Ako jedny z mála povstalcov boli schopní vykonávať sústredené nočné operácie na vopred vytipované slabé miesto obrany. Zaripovovu situáciu komplikoval aj fakt, že mal k dispozícii len dvoch či troch skúsených vojakov, zbytok boli nováčikovia. Zaripov a jeho muži i tak bránia svoj úsek. Snažia sa využiť čo najťažšiu palebnú silu (čo samozrejme privádza riziko nedostatku munície, na ktoré sa povstalci často spoliehali). Zaripov vedie paľbu z granátometov Mucha, a potom z plameňometu Šmel. Guľometčík jeho oddielu Stasa poskytuje výdatnú pomoc svojim guľometom PKM, a ostatní vojaci pália so svojich AKS a granátometov. Zaripov sa následne chopí odstrelovacej pušky Vintorez na ktorej má namontované nočné videnie. Avšak na nej je namontovaná dvojnožka z RPG-7N, ktorá komplikuje streľbu, a tak Zaripov zabíja “len“ dvoch nepriateľov.

Odpor oddielu specnaz zákonite musel skôr či neskôr začať slabnúť. Povstalci sa teda vrhli do útoku. Jeden samovrah s granátom sa ocitol zrazu priamo pri zdravotníkovi ktorý ošetroval vojakov. Zomiera zdravotník aj niekoľko ďalších vojakov. Rusi musia použiť granáty, aby si udržali nepriateľa od tela. Zaripov so svojim priateľom Sašom berú guľomet, a púšťajú sa do protiútoku. No guľomet sa zasekne, a kým ho Zaripov stihne opraviť vybuchne pri ňom granát ktorý mu spôsobí zranenia nôh a hlavy.

Keď sa preberie je už v zákope, kam ho odtiahol Saša. Šrapnel mu zasiahol ľavý spánok, a vyletel cez pravé oko. Rýchle posiela Sašu späť do útoku, no hneď ako ten víde zo zákopu je zasiahnutý paľbou, a mŕtvy padá pred Zaripova. No Zaripov si uvedomil, že zbytok jeho oddielu sa už stiahol. Sám sa teda plazí z bojiska, a trvalo dve hodiny, kým sa dostal k svojim kde mu bola poskytnutá prvá pomoc. Po boji zostalo na bojisku okolo osemdesiat mŕtvych nepriateľov. Za svoje činy obdržal Zaripov titul Hrdina Ruskej federácie.

Po tom, ako opustil armádu Zaripov zakladá dobročinnú organizáciu pre veteránov s rovnakým osudom. V roku 2002 napísal o svojich zážitkoch knihu Pervomajka. Avšak jeho dielo sa často stretávalo s odporom na oficiálnych miestach, takže jej tlač musel financovať sám. I tak Zaripov väčšinu výtlačkov rozdal.

Osud Zaripova nie je len dôkazom jeho hrdinstva, no žiaľbohu poukazuje aj na niekoľko závažných nedostatkov, s ktorými sa na bojisku stretávame dodnes. Napr. Zaripov po tom, ako bol hospitalizovaný dostával údajne len veľmi biednu zdravotnú starostlivosť, a nakoniec prišiel aj o druhé oko. Ďalej zaráža fakt, že na obranu zvereného úseku bolo vyhradených len pätnásť vojakov, ktorí čelili presile skoro 1:25! No keď už aj k tejto situácii došlo (ako už bolo spomenuté, povstalci boli majstrami v hľadaní slabých miest nepriateľa), je nepochopiteľné ako mohli zostať Zaripov a jeho vojaci tak dlho bez palebnej podpory či posíl. Dnes už nezostáva nič iné, ako dúfať, že sa niekto z chýb poučí.

Reference

Autor: Tomáš Beňuš | Vloženo 23. 12. 2009 |