Možnosti využitia kobercového bombardovania v súčasných konfliktoch | Specwar.info || 

Možnosti využitia kobercového bombardovania v súčasných konfliktoch

Tento článok sa zaoberá kobercovým bombardovaním ako nasadením veľkého množstva spravidla neriadenej leteckej munície na veľké plošné ciele[I].Nejde o oficiálnu definíciu kobercového bombardovania, len o opis autora pre potreby článku. V dnešnej dobe s nástupom presnej munície a prenesením ťažiska bojov do miest je využitie kobercového bombardovania v tej podobe, ako tomu bolo v časoch Španielskej občianskej vojny a najmä 2. svetovej vojny neprijateľné. Sú tu ale i iné možnosti využitia tejto taktiky, ktoré môže v istých špecifických prípadoch zefektívniť vedenie boja.

Jadrové zariadenie Osirak
Obr.1: Taktika kobercového bombardovania bola široko používaná proti civilným cieľom v časoch 2. svetovej vojny. Na obrázku Drážďany 1945. (Zdroj: BundesArchiv.)

História

Za otca kobercového bombardovania možno označiť talianskeho admirála menom Giulio Douhet, ktorý veril, že masívne letecké útoky proti civilnej infraštruktúre podlomia vôľu nepriateľa k odporu skôr než porážka na bojisku. V tom čase (dlho pred 2. svetovou vojnou) panovala myšlienka, ktorú výstižne zhrnul Stanley Baldwin v roku 1932: „Bombardéry vždy prejdú“ [W]. V tej dobe totiž bombardéry boli najrýchlejšie lietadlá, a PVO nebola schopná im účinne čeliť.

Prvýkrát bolo kobercové bombardovanie využité počas Španielskej občianskej vojny. Nemecké vojská zaútočili na mesto Guernica. Nálet bol vykonaný v niekoľkých vlnách, a zdemoloval väčšinu mesta, a vyžiadal si dovtedy nevídaný počet obetí. O niekoľko mesiacov bola táto taktika použitá opäť, tentoraz na bojisku v boji o El Mazuco, no na kamenistom povrchu nebolo moc účinné[I].Možno je to prekvapujúce, no v tých časoch kobercové bombardovanie nebolo porušením žiadnych medzinárodných zmlúv.

Veľkým zástancom kobercového bombardovania v časoch 2. svetovej vojny bol britský vicemaršál Artur „Bombardér“ Harris, a s jeho ideami sa veľmi rýchlo stotožnili aj kolegovia z USAAF[I].United States Army Air Force, letectvo americkej armády, rozpustené 17. septembra 1947. Taktika bola nasledovná: lietadlá v počtoch od šesť do dvadsaťjeden vytvorili formácie v tvare písmena „V“, a odhadzovali bomby v rozmedzí 3 - 5 sekúnd. Táto jednoduchá taktika viedla k tomu, že nálety systematicky zlikvidovali celé mestá.

Na začiatku vojny sa rátalo s tým, že Nemecko začne rýchlo s náletmi na Londýn. Podľa predpokladov mala byť väčšina mesta zničená. Mnoho obyvateľov, najmä detí, bolo preto presunutých na vidiek, aby sa obmedzilo množstvo civilných obetí. Našťastie s náletmi na mestá Nemci začali až v neskorších fázach bitky o Britániu, takže Británia sa stihla lepšie pripraviť.

Je všeobecne prijatým faktom, že ak by Nemci pokračovali v útokoch na letiská, mohli vojnu vyhrať. Avšak práve zmena taktiky viedla k posilneniu RAF, ktorá bola schopná zmeniť pomer síl vo svoj prospech. Keď Briti spolu s Američanmi boli schopní zorganizovať nálety na Nemecko mali k dispozícii stroje ako Lancester, ktoré boli omnoho vhodnejšie na kobercové bombardovanie, než nemecké stroje. Najznámejší sa stal útok na Drážďany, ktorý si vyžiadal podľa rôznych zdrojov 24 000 – 40 000 obetí. Najhoršie útoky zažilo Japonsko. Len pri bombardovaní Tokia zomrelo okolo 100 000 civilistov. Nasledovali nálety na Kobe, Osaku, či Nagoju. Dohromady si kobercové bombardovanie vyžiadalo takmer 600 000 obetí.

Oživenie myšlienky kobercového bombardovania nastalo počas vojny vo Vietname. Hlavným cieľom bolo prerušenie Ho či Minovej cesty, po ktorej sa presúvali vojaci a materiál na územie južného Vietnamu. Operácia Rolling Thunder sa v podstate úplne vyhla úspechu, a operácie Linebacker mala tiež len obmedzený úspech. Chyba bola ale v samotnej filozofii bombardovania vyšľapaných chodníkov strategickými bombardérmi B-52. Ho Či Minova cesta nebola vyasfaltovanou diaľnicou, bola to de facto len čiara na mape, a preto nemohla byť tak ľahko zničená.

Po tom, ako si svet uvedomil, že vyhladzovanie celých miest nie je cestou ako viesť vojnu, a po neúspechu vo Vietname sa čím ďalej tým viacej ľudí pozeralo na kobercové bombardovanie ako na historickú záležitosť. Avšak počas spojeneckého poskytovania leteckej podpory vojskám Severnej aliancie v boji proti Talibanu sa ukázalo, že masívne nasadenie „hlúpych“ bômb proti plošným cieľom je ešte stále efektívne.

B-52
Obr.2: B-52 nad Vietnamem. (Zdroj: neznámý.)

Adepti

Pred tým, než začneme analyzovať ciele, proti ktorým môžeme túto taktiku použiť, a prostriedky je nutné vytipovať správnych kandidátov na vykonanie kobercových náletov. Do prvej kategórie patria krajiny s diaľkovým letectvom, t.j. USA, Rusko, príp. Čína a niekoľko krajín s potenciálom vybudovania tohoto druhu letectva (India). Krajiny z tejto kategórie disponujú desiatkami až stovkami strategických bombardérov, ktoré vďaka tankovaniu za letu môžu vykonať útoky kdekoľvek na svete. Väčšinou sa o nich hovorí ako o súčasti jadrovej triády, no v poslednom čase sa stále viac využívajú na útoky konvenčnými zbraňami. Deje sa tak najmä v réžii USA, v menšej miere Ruska.

Ďalšou možnosťou je vykonanie kobercového bombardovania tzv. frontovým letectvom, resp. viacúčelovými lietadlami, ktoré si dnes vo svete vydobyli značnú obľubu (Su-30, F-15E a i.). Oproti strategickým bombardérom majú kratší dolet, ktorý ale môže byť vykompenzovaný tankovaním za letu (viď americký nálet na ciele v Líbyi za použitia F-111). Dokonca už aj šestica strojov L-159 môže dohromady niesť štrnásť ton bômb na štyridsiatich dvoch závesníkoch. Aby sme boli konkrétny, zoznam krajín, schopných vykonať kobercové bombardovanie sa rozrastá o rôzne lokálne veľmoci ako Saudská Arábia, Pakistan, ale aj „obyčajné“ krajiny ako Jordánsko, Poľsko, ale aj Českú republiku.

Ciele

Hneď na začiatku môžeme zabudnúť na „strategické bombardovanie“ civilných miest. Skúsenosti z Veľkej Británie, Japonska či Nemecka jasne ukazujú, že útoky na civilné obyvateľstvo ho nedonútia vzdať sa, skôr naopak. Obzvlášť v prípade, že by došlo k útoku USA na Irán, kobercové bombardovanie miest by len podnietilo Iráncov k tuhšiemu odporu.

Vzorovým príkladom vhodného cieľa na bombardovanie sú základne, resp. výcvikové tábory v mimomestských oblastiach. A týka sa to aj teroristov. Tí síce bývajú často prirovnávaní k tieňom, ktoré nikdy nemožno chytiť, no to nič nemení na fakte, že v Afganistane, Pakistane, Jemene, Somálsku a mnohých ďalších krajinách majú k dispozícii desiatky výcvikových táborov. A nemusí ísť o veľké základne na aké sme zvyknutí pri klasických armádach. V roku 1984 americké špeciálne jednotky zlikvidovali teroristickú základňu hlboko v púšti na území Líbye. Terorista, ktorý sa cez vianočné sviatky v roku 2009 pokúsil vyhodiť do vzduchu civilné lietadlo prešiel výcvikom v jemenskom tábore. Aj keď zlikvidovaním týchto výcvikových táborov sa určite nedocieli eliminácia povstaleckých resp. teroristických skupín, no môže sa tak docieliť (aspoň dočasne) podstatné narušenie infraštruktúry, ktorú možno využiť ďalšími vojenskými operáciami za cieľom totálnej likvidácie nepriateľa.

al-Kajda
Obr.3: Bombardovanie výcvikových táborov môže výrazne obmedziť možnosti povstalcov a poskytnúť strategickú výhodu. Na obrázku výcvikové sredisko al-Kajdy. (Zdroj: video al-Kajda.)

Taktiež pravidelná armáda sústredí svoje sily v čase mimo nasadenia na základniach, či už stálych, alebo provizórnych. Najzraniteľnejšie je letectvo a námorníctvo, teda zložky, ktoré sú odkázané na svoje základne. Lietadlá nemožno skryť nikde inde ako na letisku, a aj keby boli umiestnené v zodolnených krytoch, pri totálnej deštrukcii povrchovej infraštruktúry by bola ich prevádzka prinajmenšom výrazne sťažená, ak nie znemožnená[I].Existujú aj podzemné letiská, dokonca aj s podzemnými vzletovými dráhami (Taiwan), no ich počet vo väčšine prípadov nie sú k dispozícii, resp. predstavujú len zlomok vojenskej sily. Lode síce môžu operovať na mori celé mesiace, no ak by sa Japonci sústredili pri útoku na Pearl Harbor miesto lodí na infraštruktúru prístavu, USA by potrebovali omnoho viac času, kým by sa mohli postaviť japonskej armáde. Vojenské základne môžu byť ideálnym cieľom pri prekvapivom útoku, pri ktorom je v nich sústredená väčšina síl. Aj v prípade, že vojenské jednotky už boli rozmiestnené, základne fungujú ako logistické, veliteľské a zásobovacie centrá, príp. tieto centrá museli byť vybudované niekde inde. Likvidácia vojenských základní, či iných centier môže viesť k degradácii schopnosti nepriateľa viesť bojovú činnosť, resp. psychologický efekt môže viesť k tomu, že nepriateľ sa vzdá.

Ďalším spôsobom, ako sa dnes využíva vojenská sila je demonštrácia sily. Dnes je v Iraku a Afganistane demonštrácia sily v podobe napr. nízkych preletov lietadiel na dennom poriadku, a prináša výsledky[L]. Rovnako by aj kobercové bombardovanie vybraného cieľa mohli viesť k demoralizácii nepriateľa, ktorý by sa boju radšej vyhol. Najperspektívnejším spôsobom demonštrácie sily pri kobercovom bombardovaní je použitie tzv. obrích bômb, ktorému sa ešte budeme venovať.

Prostriedky

Hlavný rozdiel v možnostiach jednotlivých krajín samozrejme tkvie v ich výzbroji. Elitnú kategóriu tvoria krajiny s diaľkovým letectvom, ktoré je spravidla výsadou jadrových mocností, a je súčasťou jadrovej triády[I].Za jadrovú triádu sa označujú tri spôsoby „dovozu“ jadrových hlavíc k cieľu: zo zeme (spravidla balistické strely), z mora (ponorky, lodi), a zo vzduchu (lietadlá, no nemusí ísť o strategické bombardéry). Hlavnú úlohu hrajú USA a Rusko, neskrývaný potenciál sa nachádza v silnejúcej Číne. Ich stroje B-1/-2/-52, resp. Tu-22M/-95/-160 ako aj nové vyvíjané modely predstavujú najsmrtonosnejšie lietadlá aké kedy boli postavené.

Tu-160
Obr.4: Strategické bombardéry sa hodia na úlohu kobercového bombardovania najlepšie. Na obrázku ruský Tu-160. (Zdroj: neznámý.)

Zbytok krajín ktoré disponujú aspoň jednou letkou bojových lietadiel tvoria v podstate druhú skupinu. No i tu sa nájdu značné rozdiely. V dnešnej dobe sa mimoriadnej obľube tešia tzv. viacúčelové lietadlá, medzi ktorými vynikajú modely Su-30 či F-15E. Rusko práve v dnešných dňoch zavádza do výzbroje lietadlá Su-34 a Su-35, a práve táto kombinácia, aj keď je produktom improvizácie v snahe držať krok s USA, môžu predstavovať veľmi efektívny nástroj presadzovania moci.

Na to, aby krajina mohla tvrdiť, že je schopná kobercového bombardovania vôbec nemusí byt veľmocou s globálnymi mocenskými záujmami. Za príklad môže poslúžiť aj Česká republika, ktorá disponuje 24 lietadlami L-159 Alca v aktívnej službe, pričom dohromady bolo vyrobených až 72 strojov. Ide o ľahké bojové stroje určené na útoky na pozemné ciele. Ich hlavný potenciál spočíva v priamej leteckej podpore pozemných vojsk, no v prípade odkúpenia časti strojov inou krajinou by tá prevzala aj značný útočný potenciál. Jeden stroj Alca unesie viac než dve tony bômb (presne 2340 kg) na siedmych závesníkoch. Takže v aktívnej službe zavedené stroje môžu jednorázovo zhodiť až 48 ton bômb, a všetkých 72 kusov 144 ton. Samozrejme v porovnaní so strategickými bombardérmi nejde o veľké čísla, no na zničenie predsunutej operačnej základne[I].FOB – Forward Operational Base. by jedna letka s 24 tonami nákladu bohate vystačila.

Ďalšou alternatívou sú tzv. frontové bombardéry, čo sú vlastne tiež stroje určené primárne na podporu pozemných vojsk. Navyše poskytujú značnú výhodu v pomere cena/nosnosť, nevýhodou sú najmä prevádzkové náklady. K tomu v prípade potreby cielených útokov presne navádzanou muníciou môže stroj L-159 vykonať rovnakú prácu ako Su-25 za podstatne nižšiu cenu.

L-159
Obr.5: Aero L-159 Alca. Pri kobercovom bombardovaní by zrejme zákazník uprednostnil Su-25. Avšak pri nasadení v konfliktoch nízkej intenzity, ktoré sú dnes na programe dňa, by pri útokoch na ciele presne navádzanou muníciou či pri blízkej podpore pozemných vojsk môže Alca ušetriť obrovské prevádzkové náklady bez obmedzenia na výkone. (Zdroj: DefenseIndustryDaily.com.)

Raritou je ruský Su-34, ktorý vznikol ako náhrada za Su-24, avšak svojimi výkonmi natoľko prevyšuje Su-24, že môže plniť väčšinu úloh modelu Tu-22M. S mimoriadne dlhými misiami sa počítalo už pri projektovaní. Bojové misie môžu trvať aj 16 hodín, kvôli čomu má lietadlo vo „výzbroji“ aj malú kuchynku.

Frontové bombardéry ako samostatná kategória vymierajú, o čom svedčí aj vyradenia F-111 z amerického aj austrálskeho letectva. Moderné projekty ako F-22, F-35 a i. predpokladajú predovšetkým využitie týchto lietadiel na vzdušný boj, a „chirurgické“ zákroky proti pozemným cieľom. Vďaka tomu sa môže stať, že v strednodobom horizonte potenciál kobercového bombardovania zostane zachovaný len v krajinách s diaľkovým letectvom.

V posledných rokoch mnohých prekvapili seriózne diskusie o možnosti využitia upravených civilných lietadiel ako nosičov zbraní. Pritom takéto úpravy už boli vykonané, a ešte omnoho bizardnejšie, než by mnohí čakali. Rusi upravili lietadlo na nosič medzikontinentálnej balistickej strely. Zjednodušene možno povedať, že raketa je vyhodená z lietadla, následne zapne motory, a ďalej sa správa ako každá iná raketa podobného typu. Menej bláznivý je projekt 747 CMCA[I].Cruise Missile Carrier Aircraft, vo voľnom preklade letecký nosič striel s plochou dráhou letu. Podľa odhadov by upravená 747 mohla niesť päťdesiat až sto striel s plochou dráhou letu. Ide o ďalší z pokusov riešiť kde sa dá, čo je v letectve v časoch konfliktov nízkej intenzity veľmi populárne. Už počas útoku na Afganistan supermoderné bombardéry B-2 zostali na svojich základniach. Vyhrala jednoduchá matematika. Zhodiť tonu bômb na cieľ strojom B-1 je omnoho lacnejšie než B-2, a riziko zostáva minimálne. Rovnakú filozofiu zastávajú aj obhajcovia projektu CMCA, ktorý ale podľa terajšej situácie nemá najlepšie vyhliadky do budúcnosti. No ak by bol realizovaný, 747 by mohli pôsobiť aj ako nosiče „železných“ bômb, čo by bolo možné využiť pri operáciách proti cieľom so slabou alebo žiadnou PVO (teroristické tábory).

Typickým znakom kobercového bombardovania je zhodenie veľkého množstva neriadených bômb na cieľovú oblasť. Tie sú spravidla vyrábané v sériách, pričom jednotlivé modely sa líšia hmotnosťou. Príkladom môžu byť ruské bomby FAB[I],Fugasnaja Aviacionnaja Bomba, v preklade trhavá letecká bomba. ktorá sa vyrábajú v hmotnostiach od 100 kg po 9 ton.

Bomby FAB
Obr.6: Bomby FAB. (Zdroj: neznámý.)
Typ FAB-
50
FAB-
70
FAB-
100
FAB-
250
FAB-
500
FAB-
1500 M54
FAB-3000
(odhad)
FAB-5000
(nepotvrzeno)
FAB-9000
(odhad)
??? M54 M62
Délka [mm] 964 1589 2142 1560 2425 3000 3100 3107 5050
Průměr [mm] 152 203 267 285 392 440 400 580 750 642 1120
Hmotnost bomby [kg] 50 70 115 250 500 474 500 1550 2900 4900
Hlavice [kg] 70 230 450
Trhaviny [kg] 201 300 675 1387 2200 4287
Tab.1: Technické parametry různých typů trhavých leteckých bomb FAB. (Zdroj: Military.cz.)

Nenavádzané bomby sú často základom vývoja navádzaných bômb, a dokonca sa samotné bomby niekedy modernizujú na navádzané (americký program JDAM). Pri likvidácii menej odolných cieľov ako sú menšie ľahké stavby, vozový park či poľné základne je výhodnejšie použiť veľké množstvo ľahších bômb namiesto menšieho počtu silnejších, pretože pokryjú omnoho väčšiu plochu, a výbuchy by boli zbytočne silné.

Za špecifickú formu kobercového bombardovania môžeme považovať nasadenie tzv. „obrích bômb“. Už počas vojny vo Vietname boli používané BLU-82B na vyčistenie zarastených plôch pre vrtuľníky. Ďalšou evolúciou vznikla bomba MOAB[I],Massice Ordnance Air Blast bomb, no skôr známa ako Mather Of All bombs, teda Matka všetkých bômb. ktorá si istú dobu držala status najsilnejšej nenukleárnej bomby na svete. O tento titul ju pripravila ruská bomba ATBIP[I].Aviation Thermobaric Bomb of Increased Power, no skôr známa ako FOAB – Father Of All bombs, teda otec všetkých bômb.

FOAB
Obr.7: ATBIP - výbuch „Otca všetkých bômb“. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Nasadenie týchto bômb sa z veľkej časti prekrýva s možnosťami nasadenia klasických bômb pri kobercovom bombardovaní, samozrejme s tým rozdielom, že pri použití obrej bomby jedna bohate stačí. Výcvikové tábory Al-Kájdy v Afganistane, vojenská základne v Iraku, ale aj mnohé iné veľké plošné ciele mohol jeden výbuch doslova zmiesť z povrchu zemského. Už spomínaný útok amerických špeciálnych síl z roku 1984 mohol byť nahradený zhodením jednej BLU-82B, a po tábore by zostala len púšť.

V jednej disciplíne tieto bomby dokonca predstihujú klasické bomby, a to je ich psychologický efekt. Bez preháňania môžeme povedať, že zvlášť neskúsený pozorovateľ môže vyhodnotiť výbuchy týchto, zväčša termobarických, bômb ako výbuch atómovej bomby. Svedčí aj o tom historka z čias vojny v Perzskom zálive, keď koaličný vojak, ktorý bol nevedomky svedkom výbuchu BLU-82B podal hlásenie, podľa ktorého Iračania práve zhodili atómovú bombu.

Avšak psychologický efekt nemusí byť dosiahnutý len likvidáciou vojenského cieľa. Aj keď táto forma demonštrácie sily doposiaľ nebola v praxi využitá, no odpálenie takejto bomby (výbuch ATBIP sa rovná výbuchu 44 ton TNT) v blízkosti nepriateľa by mohol poskytnúť dobrý dôvod na prehodnotenie ďalšieho odporu.

Možnosti využitia

Niektoré možnosti využitia taktiky kobercového bombardovania už boli načrtnuté. Hneď prvé, ktoré sa núka v spojitosti s poslednými udalosťami a opätovným zviditeľnením jemenskej odnože teroristickej skupiny Al-Kájdy, je útočenie na teroristické základne v tejto krajine. No v tomto prípade by takýto zákrok prinášal aj niekoľko komplikácií. Ak by sa aj podarilo vyhľadať základne a zasiahnuť ich, útoky by sa mohli využiť len za účelom likvidácie samotných základní, ktoré by dokázal nepriateľ relatívne rýchlo nahradiť. V Jemene má v týchto dňoch operovať okolo tristo členov Al-Kájdy. Na zabezpečenie behu takejto malej skupiny nie je potrebné budovať rozsiahle zázemie, takže ani cieľov pre kobercové bombardovanie nie je mnoho. Ďalším problémom by bolo vyhodnotenie náletu v prípade, že by bolo cieľom zabitie VIP cieľa. Ak sa takýto cieľ nachádza vo vozidle ktoré zasiahne raketa, je možné s istotou hovoriť o úspechu. Avšak ak sa cieľ nachádza na základni s rozlohou jedného kilometra štvorcového nie je možné stopercentne vyhodnotiť úspešnosť.

Teroristické a povstalecké organizácie nie sú viazané na svoje strediská/základne tak pevno, ako pravidelné armády. Sú schopné veľmi rýchlo sa vysporiadať s ich stratou. Dokonca Taliban a Al-Káida niektoré svoje výcvikové tábory a základne opustili ešte pred začiatkom spojeneckého bombardovania, pretože nebolo pochýb, že budú patriť medzi ciele pre prvú vlnu náletov. Iná situácia panuje napr. v Somálsku, kde sa extrémistické skupiny neobávajú o svoju bezpečnosť, a aktívne využívajú svoje výcvikové tábory. V prípade neočakávanej (a kľudne aj utajovanej) akcie by bolo možné docieliť likvidáciu značného počtu povstalcov a inštruktorov. Avšak takáto osamostatnená akcia by mala aj svoje nevýhody. Ak by nebola spojená s ďalšími aktivitami namierenými voči týmto skupinám (atentáty, podpora opozičných skupín) tie by boli schopné sa relatívne rýchlo skonsolidovať a upraviť svoju pôsobnosť tak, aby pri prípadnom ďalšom útoku nepredstavovali taký ľahký cieľ.

Kobercové bombardování
Obr.8: Kobercové bombardování pohoří Tutukhan severozápadně od Kábulu během druhé fáze amerických náletů na Afghánistán. (Zdroj: Reuters.)

Najzraniteľnejšie voči kobercovému bombardovaniu sú pravidelné armády. Všetky tri zložky (pozemné vojská, letectvo, námorníctvo) sú viazané na svoje základne z ktorých operujú. Najmenej zraniteľné je námorníctvo, ktoré je schopné operovať na otvorenom mori aj mesiace, zvlášť ak má podporu logistickej flotily. Avšak práve logistika (dodávky pohonných hmôt, zásob pre posádky atď.) by sa prejavila ako prvá[I].Posádky nukleárnych ponoriek by teoreticky boli schopné operovať neobmedzené dobu, jediným limitujúcim faktorom sú zásoby potravín.

Na druhej strane letectvo je najsilnejšie viazané na svoje základne. Tryskové lietadlá potrebujú pevnú rozjazdovú dráhu pri každom vzlete a pristátí. Perspektívne môžu túto nevýhodu zmierniť stroje s vertikálnym vzletom a pristátím[I],VTOL – Vertical takeoff and landing. no i tak zostane letectvo zložkou armády s najvyššími logistickými nárokmi. Sklady munície, paliva, ako aj náhradné diely (kritické sú napr. motory, ktorých životnosť je jedným z meradiel kvality celého stroja) musia byť niekde uskladnené, a manipulácia s nimi ako aj s lietadlami niekde musí prebiehať. Na prvý pohľad by sa zdalo, že uskladnenie týchto komponentov v dostatočne zodolnených krytoch nie je žiaden problém, no pravda je taká, že na drvivej väčšine letísk tomu tak nie je, a väčšina krajín takýmito prostriedkami vôbec nedisponuje. Dokonca ani väčšina letísk USA, Ruska či ďalších veľmocí by neprežila kobercový nálet. O slabinách siete leteckých základní sa presvedčili Argentínčania počas bojov o Falklandy v roku 1982. Priamo na Falklandách nebolo žiadne letisko, z ktorého by mohli operovať ich prúdové lietadlá Mirage, Skyhawk a Super Etenfard. Preto museli operovať až z pevniny, a lietadlá museli uraziť k cieľovej oblasti niekedy až tisíc kilometrov. To značne obmedzovalo možnú dobu bojového nasadenia, resp. si vyžiadalo tankovanie za letu. Veľká Británia sa snažila neutralizovať leteckú silu Argentíny, čoho dôkazom je aj odvážna misia jednotiek SAS a SBS, ktoré zaútočili na letisko na ostrove Pebble kde zlikvidovali jedenásť lietadiel. Veľká Británia mala k dispozícii bombardéry Vulcan, a keby vytvorila možnosti pre nálety na letiská na Argentínskom území, tie by mohli totálne vyradiť argentínske letectvo[I],Ďalšou možnosťou by bol selektívny útok na flotilu tankerov KC-130H, to už ale nie je predmetom tohoto článku. ktoré bolo najnebezpečnejším protivníkom britských vojsk.

Poslednou zložkou sú pozemné vojská. Ich závislosť na základniach je priamo úmerná jej mechanizácii. Aj armády, ktorých základom je moderná pechota z minimálnou podporou mechanizovaných jednotiek môžu (najmä v konfliktoch nízkej intenzity) vytvoriť rovnocennú protiváhu moderným obrneným armádam, ako tomu nasvedčujú skúsenosti z Čadu či juhu Afriky. Avšak v dnešnej dobe prevláda v moderných armádach model silných a mobilných mechanizovaných zborov. Tie vyžadujú značné logistické zázemie. Komplexné manévre, akých svedkami sme boli v oboch vojnách proti Iraku boli možné len vďaka výborne zvládnutej logistike, ktorú nepriateľ nijak vážne neohrozil. Avšak v situácii, keď to je nepriateľovi umožnené, môže séria útokov v zázemí zastaviť aj tú najmocnejšiu armádu bez toho, aby sa jej postavil. Počas invázie do Iraku sa koaličné vojská museli pred Bagdadom zastaviť, pretože ich logistika jednoducho nedokázala s armádou držať krok. Ak by bola zhromaždená taká veľká pozemná armáda ako v roku 1991, vojna by sa bez pochýb ešte predĺžila. A ak sú pozemné vojská definitívne pripravené o svoje základne, je len otázkou času, kedy vykrvácajú či už z nedostatku pohonných hmôt, alebo im zachýba technická podpora.

Je tu ešte jeden spôsob využitia kobercového bombardovania, a práve ten môže mať najširšie využitie. Ide o využitie kobercového bombardovania pri priamej podpore pozemných síl. Práve tu dochádza mnohokrát k najväčšiemu plytvaniu zdrojov. Opäť platí zásadné pravidlo, podľa ktorého možnosť kobercového bombardovania v meste prakticky neprichádza do úvahy. Ideálnym cieľom pre kobercové bombardovanie sú obranné postavenia, alebo sústredenia vojsk. A aj keď v dnešnej dobe velitelia s radosťou hovoria o tom, koľko percent z použitej munície malo presné navádzanie, mnohokrát ide o neefektívne vynaložené prostriedky. Pri útoku na tankový prápor uprostred púšte ktorý sa skladá z 31 tankov by ste potrebovali 31 rakiet Hellfire. Tie stoja cca 70 000 dolárov, teda dohromady ide o 2,17 milióna dolárov. Len pre porovnanie, bomby Mk 82 stojí menej než 300 dolárov. Teda za rovnakú cenu by bolo možné zhodiť cez 7 200 bômb (!). Každá z týchto bômb nesie 89 kg výbušnín, a podľa deklarovaných výkonov je schopná totálne zlikvidovať plochu z rozmeroch 10x10 metrov. To dohromady znamená, že za rovnakú cenu, ako by vás vyšla likvidácia tankového práporu môžete pri kobercovom bombardovaní rátať so zničením hocijakej nepriateľskej jednotky či obranného postavenia na ploche cca 720 000 m2. To je rozloha viac než stovky futbalových ihrísk. A aj keď sa na pomere cien prejaví rozdiel medzi cenou dopravy k cieľu, klasické neriadené bomby majú naďalej výrazne navrch.

V poslednej dobe sa mnoho hovorí o lacných úpravách neriadených bômb na riadené. Je pravdou, že tieto programy bežia, no pojem „lacný“ sa stáva veľmi relatívnym. Projekt JDAM[I].Joint Direct Attack Munition. Úprava už spomínanej bomby Mk 82 týmto systémom stojí 35 000 dolárov. Cenový pomer je teda cca 1:120. Ďalšou možnosťou úpravy je inštalácia laserového navádzania. Z modelu Mk 82 vychádza model GBU-12. Cena: 19 000 dolárov, teda pomer ceny 1:65.

Ďalším typom munície ktorá má potenciál pri útokoch na vojenské ciele sú tzv. kazetové bomby. V podstate ide o bomby, ktoré obsahujú viacero menších náloží. Plnia sa buď rôznymi výbušnými minibombami (trieštivo-trhavé, protipancierové), alebo mínami. Pre potreby tohoto článku je relevantná len prvá varianta. Typickým príkladom takejto bomby je americká CBU-87[I].CBU – Cluster Bomb Unit, model CBU-87 býva označovaný aj ako CEM – Combined Efects Munition. Aký majú tieto bomby efekt? Bomba pokryje podstatne väčšiu plochu, než klasická bomba s rovnakou hmotnosťou menšími výbuchmi, takže sa docieli rovnomernejšie pokrytie plochy, ktoré navyše nemusí byť v epicentre zbytočne devastujúce. Pri útokoch za pechotu, motorizované jednotky, vozové parky či obranné postavenia sa to javí ako ideálna zbraň, a určite má aj svoj potenciál. A cena? Za CBU-87 o hmotnosti cca 500 kg si objednávateľ zaplatí 14 000 dolárov. Bomba podľa nastavenia pokryje od 20x20 m po 120x240 m. Zaujímavé je porovnanie nákladov na bombardovanie bombami CBU-87 a Mk 82. Pri CBU-87 vychádzajú náklady na meter štvorcový cca 2 doláre, zatiaľ čo pri Mk 82 okolo 0.5 dolára. Avšak na rovnakú plochu je potrebná len jedna CBU-87, ale až 288 Mk 82 (!). Z toho vyplýva, že pri efektívnom pokrytí rovnakej plochy by kazetové bomby mohli pri rovnakých alebo menších nákladoch a s menším rizikom zvládnuť rovnakú prácu. Na druhej strane nie so všetkými cieľmi si kazetové bomby poradia, a dajú sa použiť len proti relatívne veľkým plošným cieľom (čo je ale práve témou tohoto článku).

Kazetové bomby, B-1 Lancer
Obr.9: B-1 Lancer shazuje kazetové bomby. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Je tu ešte jedna kategória leteckej munície, bez ktorej by tento článok nebol úplný. A to aj napriek tomu, že sa čiastočne vymyká spod kontextu kobercového bombardovania. Ide o už spomenuté „obrie bomby“. Špecifikom, ktoré odlišuje bombardovanie za použitia obrích bômb od ostatných foriem kobercového bombardovania je nízky počet použitých bômb (napr. jedna). Je jasné, že pre bomby, ktorých výbuch ničí všetko vo vzdialenosti stovák metrov od epicentra sú vhodné len veľké plošné ciele. Príkladmi typických cieľov by mohli byť výcvikové tábory (teroristov či povstalcov, ak nie sú v mestách), vojenské kasárne, letiská, prístavy, vo vzácnych prípadoch sústredenia nepriateľských vojsk.

Teoreticky je možné tieto bomby využiť aj na taktickej úrovni. V prípade USA sme sa už istú dobu nestretli s bitkou, v ktorej by nepriateľ bol schopný viesť s americkou armádou rovnocenný boj. Avšak v Afganistane hlavnú rolu pri pozemných bojoch proti Talibanu hrali afganskí spojenci, pričom dominantné postavenie zohrávala tzv. Severná aliancia. A pre ňu bol Taliban prinajmenšom rovnocenným súperom. Bomba MOAB by mohla byť použitá na vytvorenie diery v obrane nepriateľa. Okrem toho, že by bola vytvorená taktická výhoda by bez pochýb takáto skúsenosť zatriasla aj s psychikou tých, čo prežili. Našli by sa určite aj mnohé iné, neraz bizardné, úlohy pre tieto bomby. BLU-82 zvaná Sekačka sedmokrások bola používaná vo Vietname na vytvorenie pristávacích plôch pre vrtuľníky. Ak sa niekto stane očitým svedkom výbuchu niektorej z týchto bômb určite súhlasí, že sa môžu použiť aj ako psychologická zbraň. Stačí si spomenúť na prípady, najmä z Afriky, v ktorých príslušníci rôznych gangov či milícií vystupovali ako najväčší hrdinovia v „boji“ proti bezbranným civilistom, no keď sa ozvala guľometná paľba rozpŕchli sa ako banda kurčiat. Čo by asi s ich „odvahou“ spravil výbuch ekvivalentný 44 tonám TNT?

Záver

Kobercové bombardovanie vo väčšine prípadov evokujú nepríjemné pocity, a oprávnene. Je tomu tak preto, že história je poznačená množstvom prípadov, v ktorých bola táto taktika použitá proti civilným cieľom, navyše v takom rozsahu, ktorý dnes považujeme za absolútne neprijateľný.

Taktiež z taktického hľadiska vďaka moderným technológiám sú moderné armády schopné túto taktiku nahradiť, a vyhnúť sa tak zbytočným neprimeraným stratám na životoch a škodám na majetku. No žiaden extrém nie je riešením. Uvedomelý veliteľ schopný porozumieť všetkým aspektom využitia taktiky kobercového bombardovania má k dispozícii mimoriadne účinnú metódu boja proti nepriateľovi. Avšak najväčšou výzvou nie je organizácia masových náletov na nepriateľa, ale pochopenie jak potenciálu, tak aj hrozieb vyplývajúcich z kobercového bombardovania. Inak zostane navždy nočnou morou každého z nás.

Referencie

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 30. 1. 2010