Podzemné operácie v mestskom prostredí | Specwar.info || 

Podzemné operácie v mestskom prostredí

Vojenské operácie v mestskom prostredí sa počas 20. storočia dostali medzi nosné operácie väčšiny konfliktov, a dnešný vývoj tento trend len potvrdzuje. Avšak od čias nepremysleného ničenia došlo k zásadným zmenám. Moderné armády sa museli naučiť rozoznávať otvorené priestranstvo od miest, v ktorých žijú civilisti, a je v nich sústredená väčšina civilnej infraštruktúry. Jedným zo špecifík sú podzemné stavby. S bojom v podzemí sa stretávame v doterajšej histórii len vo veľmi obmedzenej miere, zväčša pri dobývaní bunkrov. Avšak vďaka mestám sa postupne dostáva boj v podzemí do popredia vojenského umenia.

Afghánistán Tora Bora
Bývalé jeskynní útočiště Talibanu v horách Tora Bora v Afghánistánu. (Zdroj: HowStaffWorks.com.)

Kontext

Z akého dôvodu by sa mal úspešný veliteľ zaoberať myšlienkou boja v podzemí, kde na prvý pohľad aj tak nič zaujímavé nie je? Hlavným dôvodom by malo byť, že ak nebudete na túto formu boja pripravený, môže v nej vynikať váš nepriateľ. To môže mať za následok, že pri vašom veliteľskom stane sa zrazu vynorí rota nepriateľskej pechoty, alebo vám unikne hľadaný terorista, a to aj napriek tomu, že máte pod kontrolou všetky možné únikové cesty. Teda, skoro všetky.

No to nie je zďaleka všetko. V prípade, že veliteľ sa aj napriek možným výhodám chce vyhnúť rozšíreniu operácií do podzemia, je ešte stále v ľahšej pozícii, než v akej by bol, keby narýchlo chcel upraviť svoj bojový plán týmto podmienkam. Stačilo by účinne zabrániť pohybu v podzemí, strážiť oblasť relatívne malým počtom vojakov, a problém je (teoreticky) vyriešený. No aj to stojí isté množstvo síl a prostriedkov, a preto by ste ako veliteľ mali radšej premýšľať nad účinným využitím podzemia. Je to totiž ideálny prostriedok na vytvorenie vojenskej asymetrie. S pojmom “asymetrické vedenie boja“ sa často stretávame v spojení s povstaleckými útokmi, no pravda je taká, že v dnešnej dobe sa už každý schopný (a aj menej schopný) veliteľ snaží vytvoriť na bojisku nejakú formu asymetrie, ktorá mu uľahčí víťazstvo. V časoch antiky, ale aj počas napoleonských vojen, bolo možné viesť vojnu (s istou nadsázkou) ako šachovú partiu. Pre tieto strety bola typická nízka forma asymetrie, ktorá spočívala v základných prvkoch ako je úroveň výcviku či výzbroje (zas aby sme Napoleonovi nekrivdili treba spomenúť jeho ťah pri Slavkove, keď skryl svoju armádu do hustej hmly. V (nielen) tomto prípade Napoleon dokázal, že je schopný nekonvenčného myslenia, a využiť neočakávané výhody).

V zásade je nutné rozlíšiť nasadenie vojsk využívajúcich mestské podzemie v štyroch rovinách, aj keď v niektorých prípadoch sa môžu prekrývať. Hrubé rozdelenie sa v mnohom podobá tým, pri iných typoch operácií. Ide o rozdelenie na operácie obranné a útočné, dlhodobé či krátkodobé, pasívne alebo aktívne, a v neposlednom rade či ide o boj dvoch rovnocenných nepriateľov, alebo či ide o boj „silnejšieho proti slabšiemu“ (v tomto prípade navyše treba povedať, z ktorej strany sa na operáciu pozeráme).

V prípade útočných operácií sú možnosti veliteľa značne obmedzené. V prvom rade ide do neznámeho prostredia, ktoré mal doposiaľ nepriateľ pod kontrolou. To znamená, že sa na obranu mohol dobre pripraviť. Paradoxne teda má veliteľ viac povinností, než možností využiť situáciu. V prvom rade, akémukoľvek aktívnemu využitiu podzemia musí predchádzať kvalitný prieskum, ktorý zmapuje oblasť, a zanalyzuje aktivity nepriateľa. Počas postupu môže veliteľ využívať podzemné stavby na svoj osoh, no aj ak to nemá v úmysle, musí ich prinajmenšom preskúmať, a udržiavať pod kontrolou, pretože predstavujú vhodnú cestu na protiútok či diverzné akcie. Po tom, ako je nejaké územie dobyté by nemal veliteľ zaháľať. Vo všeobecnosti platí pravidlo, že ak útočník dobyje územie, musí sa ihneď začať správať ako obranca, teda v prvom rade pripraviť sa na možný protiútok. To platí aj pre podzemie.

US Army Field Manual FM 3-06.11
Podzemie poskytuje viacero cieľov ktoré sú ľahko dostupné. (Zdroj: US Army Field Manual FM 3-06.11.)

Obranca by mal pri každej príležitosti využiť podzemie. Poskytuje mu totiž množstvo výhod, ku ktorým sa ešte dostaneme. No hlavne, útočník sa bez pochýb bude snažiť zistiť čo najviac o obrancovi a jeho plánoch. Ak je podzemná sieť dobre vybudovaná a využívania, môžete nepriateľovi vnútiť v podstate hocijakú predstavu. Navyše ak útočník už má skúsenosti s podzemnou infraštruktúrou v ktorej sa bude bojovať, niekoľko nenáročných úprav na správnych miestach môže znemožniť útočníkovi jeho plány, resp. umožniť niečo, čo považuje za nemožné (pravda za predpokladu, že nevenuje rozsiahle úsilie na prieskum).

Ďalší zásadný rozdiel spočíva v tom, či ten ktorý veliteľ pristupuje k boji v podzemí aktívne či pasívne. V prípade obrancu je možné obmedziť sa na zabránenie útočníkovi vo využívaní podzemných priestorov, no útočník by rozhodne nemal túto problematiku odignorovať. Pravda časté sú situácie, pri ktorých každá strana drží vo svojej moci časť zastavanej oblasti, teda obe strany vystupujú aj ako obranca i ako útočník.

Pasívny prístup by sa v prvom rade mal sústrediť na kontrolu miest, v ktorých je možné sa dostať na povrch. Samozrejme najistejším spôsobom je postaviť k takémuto miestu chlapa z guľometom a dať mu rozkaz, aby strieľal po všetkom, čo sa pohne. Na prvý pohľad dobré, no keď si zoberieme, koľko takýchto bodov v takom meste existuje, a koľko chlapov a guľometov by ste potrebovali zistíte, že to viaže veľkú časť vašich vojsk (a aj guľometov), ak to vôbec je možné. Ďalšou možnosťou je umiestnenie pascí na takéto miesta. Opäť, mohlo by to vyriešiť veľa problémov naraz, no schopní nepriateľ by si vedel, prinajmenšom s istou pravdepodobnosťou, poradiť s akýmkoľvek nástražným mechanizmom. A ak by sa nepriateľ ocitol tam, kde ste si istý, že byť nemôže, dostanete sa do riadnych problémov.

Aktívny prístup vyžaduje spravidla istú úroveň znalostí o boji v podzemí, no poskytuje viacero výhod. V prvom rade sa rozširujú manévrovacie možnosti, a do podzemia je možné sústrediť viacero aktivít a mäkkých cieľov, ktoré sú tam relatívne dobre chránené. V prípade kvalitne pripravených tímov je možné vykonať diverzné akcie, či dokonca rozhodnúť bitku prekvapením nepriateľa. Takéto útoky môžu mať zdrvujúci dopad na inak dobre chránené ciele (veliteľstvá, sklady atď.), ako aj na morálku nepriateľa. Zber informácií či klamanie nepriateľa v najširšom slova zmysle sú len dve z mnohých ďalších možností, ako podzemie využiť. Na druhej strane je nutné, aby tímy, ktoré pôjdu do podzemia boli na to dobre pripravené psychicky, fyzicky, ako aj po stránke výbavy, výzbroje a vedomostí. Neskúsení vojaci môžu zostať dezorientovaní, bez svetla či bez komunikácie, čo sa im ľahko môže stať osudným.

V prípade, že podzemná infraštruktúra má byť využitá na cielený útok, alebo nepozorovaný transport osôb či materiálu, celá akcia má krátke trvanie, a teda je podstatne menej náročná na vykonanie. Ak je jednotka v podzemí len obmedzenú dobu nemusí riešiť logistické problémy, či zabezpečovať ostrahu. Navyše ak je jednotka zbehlá v podobných operáciách je veľmi malá šanca, že bude spozorovaná, takže ide de facto o najlepší spôsob infiltrácie do cieľovej oblasti.

Dlhodobé využívanie (či už ako úkryt, alebo rôzne stanoviská) je podstatne náročnejšie. Vyžaduje prepracované logistické zázemie, čo zahŕňa dovoz potrebného materiálu (podľa typu úlohy), ale spravidla aj sieťové odvetvia, či riešenie kanalizácie. Taktiež sa dá predpokladať, že nepriateľ si časom uvedomí závažnosť nasadenia vojsk v podzemí, a pokúsi sa to zaraziť. Vyslanie útočných tímov do podzemia nie je veľmi pravdepodobné, zvlášť ak by mali čeliť schopným obrancom zbehlým v takomto podzemí. Skôr hrozí odstreľovanie vstupov, či pokusy o “vydurenie“ vojakov z podzemia napr. požiarmi, či chemickými zbraňami.

V prípade, že o mesto bojujú nepriatelia „rovnakej kategórie“ musia si obe strany plniť všetky nevyhnutné obranné úlohy, nakoľko práve podzemie môže byť rozhodujúcim prvkom ktorý naruší rovnováhu síl. No pre stret konvenčných armád sú predsa len zatiaľ typické strety väčších uskupení vojsk. A manéver s takýmito jednotkami (rota, prápor...) sú v podzemí len veľmi obtiažne, ak nie úplne vylúčené. Prichádzajú v úvahu skôr v prípade, že mesto disponuje podzemnými dráhami, ktoré poskytujú dostatočný priestor na takýto manéver. Častým mýtom je predstava, podľa ktorej sa tanky či iná ťažká technika presúvajú v podzemí. No ak by sa aj našli schodné cesty v podzemí, kameňom úrazu by mohli byť vjazdy a výjazdy. Tých by navyše určite nebolo veľa, takže by sa dali relatívne ľahko kontrolovať.

V prípade, že je v meste obkľúčená povstalecká skupina či teroristická bunka je použitie podzemia z jej strany omnoho pravdepodobnejšie. Tieto skupiny spravidla nevyhľadávajú otvorený boj v prípade, že sú obkľúčené. Taliban používa osvedčenú taktiku, pri ktorej časť skupiny ktorá je napadnutá zdrží útočníka, zatiaľ čo zbytok utečie. A na únik je podzemie ideálnym prostredím, zvlášť pre toho, kto ho pozná. Pri prehľadávaní istej oblasti je podzemie tiež vhodným miestom na úkryt nielen ľudí, ale aj cenného materiálu, keďže spoľahlivé informácie o podzemnej infraštruktúre často chýbajú. Navyše v prípade operácií nepriateľa v oblasti ktorý má prevahu môže podzemie poskytovať jedinú možnosť pre manéver (napr. v prípade zákazov vychádzania).

Rumunská speciální jednotka při cvičení v prostorách metra
Rumunská speciální jednotka při cvičení v prostorách metra. (Zdroj: RomanianSpecialForces.com.)

Podzemnú infraštruktúru môže využiť aj silnejší protivník, a mnohokrát je to dokonca jediná šanca, ako splniť úspešne misiu (platí najmä pri oslobodzovacích operáciách). Príklady ako vojna proti Hizballáhu ale aj ďalšie poukazujú na rastúce bojové schopnosti týchto skupín. Izraelská armáda by bez pochýb bola schopná v roku 2006 viesť podstatne tvrdší boj, no ten by viedol k mnohonásobne vyšším stratám, a stratám na životoch civilistov či škodách na majetku, ktoré by boli neúnosné. Najmä v mestskom prostredí sa ukazuje, že dobre cielená akcia môže zcela ochromiť silnejšieho nepriateľa. Preto by on sám mal hľadať spôsoby, ako nepozorovane preniknúť k nepriateľovi a vykonať útok. Operácie na záchranu rukojemníkov sú kapitolou samou o sebe. Kľúčom k úspechu je nepozorovaný prienik a tvrdý úder. Podobne ako tomu bolo v prípade oslobodzovania rukojemníkov na iránskej ambasáde v Londýne. No terén v tomto prípade dovolil útočníkom využiť okolité stavby. Avšak nie všetky prípady končia dobre. Americká ATF sa rozhodla v 90. rokoch obsadil vo Waco sídlo tamojšej náboženskej sekty. Jednotky prišli o moment prekvapenia ešte skôr než akcia začala, pretože novinár ktorý dostal tip na operáciu zablúdil cestou do Waco, a spýtal sa na cestu miestnych ktorý Dávida Koreša (vodcu sekty) varovali. No i bez toho by ATF prišla o moment prekvapenia veľmi rýchlo, pretože okolo farmy bolo široké otvorené priestranstvo, čo v podstate znemožňovalo prekvapivý útok. S takýmito problémami sa často stretávajú vojaci v Iraku, kde povstalci v mestách vždy s istým predstihom vedia o prítomnosti koaličných vojsk. Najhorším prípadom je držanie rukojemníkov v podzemí (čo bolo aj námetom pre niekoľko filmov). Súprava metra, vlak, či autobus v tuneli, to je nočná mora protiteroristických jednotiek. Existujú len dve prístupové cesty: spredu a zozadu, takže dohľad nad nimi nie je až taký problém. Žiaľbohu tieto možnosti doposiaľ neboli natoľko pretriasané, ako napr. oslobodzovanie unesených lietadiel (s čím má svet bohaté skúsenosti) a iné. Pritom raz by sme na tom mohli veľmi ľahko doplatiť. Stačí sa pozrieť na problémy pri zvládnutí zastavenia vlakov pod La Manche.

Taktika

Podzemie sa môže využiť na rôzne činnosti súvisiace s vedením boja. Ide napr. o manévrovanie, teda presun osôb či materiálu z miesta na miesto, ako úkryt (taktiež pre osoby či materiál), na prieskum alebo ako bunker. To sú len niektoré z možností, ktoré poskytuje podzemie iniciatívnym veliteľom schopným improvizovať.

Ako už bolo spomenuté, manévrovanie v podzemí je takmer výhradne obmedzené na presun osôb. Chodby môžu poskytnúť tajné únikové cesty z obkľúčenia, alebo možnosť rýchlo a nepozorovanie presúvať vojakov podľa potreby v relatívnom bezpečí, navyše tak rýchlo, že nepriateľ nestihne reagovať. Aj obyčajné podchody môžu byť nesmierne prínosné. V Sarajeve bolo veľkým problémom, že tamojší odstreľovači mali vytipované hlavné cestné ťahy mestom, kde mali ideálny výhľad na rozsiahle územie, kde mohli zabíjať svoje obete. Ak je cesta blokovaná paľbou nepriateľa, prechod cez podchod je najjednoduchším spôsobom, ako v oblasti manévrovať.

Podobné obmedzenia platia aj pre prepravu materiálu. Za týmto účelom sa používajú tunely veľmi často. Najznámejším príkladom je pašovanie do pásma Gazy, čím Palestínčania riešia izraelskú blokádu. No veľmi rýchlo zistili, že ich tunely majú isté limity. Prejavilo sa to pri pašovaní rakiet dlhšieho dosahu, ktoré musia byť rozobraté na viacero kusov, a potom opätovne zložené špecialistami v pásme Gaza. V Afganistane sa taktiež intenzívne využívali rôzne tunelové systémy, často napojené na sofistikované systém zachytávania dažďovej vody či jaskyne. Najznámejším je systém Tora Bora vybudovaný počas vojny proti ZSSR, kde sa mal skrývať aj bin Ládin. Avšak legendy o tankoch skrytých v tuneloch sa pravdepodobne nezakladajú na pravde, aspoň v drvivej väčšine prípadov. Vo veci transportu vybavenia má výhodu ľahká pechota, ktorej výzbroj spravidla unesie jeden vojak, narozdiel od mechanizovaných jednotiek, ktorých nasadenie je podmienené početným vozovým parkom.

Tunel v Pásmu Gazy
Tunel v Pásmu Gazy. (Zdroj: GazaNews.wordpress.com.)
Tunel v Pásmu Gazy
Blokační „zeď“ proti tunelům v Pásmu Gazy. (Zdroj: News.BBC.co.uk.)
Tunel v Pásmu Gazy
Blokační „zeď“ proti tunelům v Pásmu Gazy. (Zdroj: Almasryalyoum.com.)

Ďalšou možnosťou využitia podzemia je umiestnenie rôznych prvkov, ako sú veliteľské stanovištia, nemocnice, sklady atď. Ide zďaleka o najčastejší spôsob využitia podzemia, aj keď si to mnohokrát neuvedomujeme. Umiestnenie veliteľského stanoviska (ktoré inak spadá do kategórie mäkkých cieľov) do podzemia poskytuje výbornú ochranu, dokonca aj proti ZHN. Najznámejšími prípadmi sú centrum severoamerického NORAD – u, či menej známy, no o to tajomnejší, ruský komplex Jamantau. Vo všeobecnosti ale dnes mnohé krajiny budujú podzemnú infraštruktúru na zabezpečenie riadenia štátu v “prípade núdze“.

Okrem toho sa do podzemia umiestňujú aj zbrane, najčastejšie balistické strely, čo hojne využívajú najmä USA, Rusko a v menšej miere napr. Čína. S raketovým rozvojom raketových technológií sa šírenie tejto myšlienky neobmedzilo len na veľmoci. Pridali sa napr. Irán či Sýria. Na prvý pohľad ide o prekonanú myšlienku, obzvlášť keď si zoberieme dnešné možnosti prieskumu ktorými disponujú veľmoci. Avšak práve dve posledné spomenuté krajiny, spolu s de facto neobmedzenými prieskumnými možnosťami sú dôvodom, prečo zažili raketové sila vzkriesenie. Irán ani Sýria doposiaľ nemajú dokonale zvládnutú technológiu pohonu rakiet tuhými palivami, takže doteraz používajú kvapalné. Avšak rakety s kvapalnými PHM (pohonné hmoty) musia byť natankované tesne pred odpálením, zatiaľčo pevné PHM môžu byť v rakete pripravené celé roky. A práve toto tankovanie trvá aj niekoľko hodín, čo zvyšuje šancu detekcie. Avšak ak tankovanie prebieha v podzemí, nikto si nič nevšimne, a rakety sú odpálené bez varovania. A tak aj napriek vlastníctvu moderných zbraní ako sú Bunker Buster, MOAB či Penetrator budú môcť byť pri neočakávanom útoku použité akurát proti prázdnym silám.

Do podzemia sa dá umiestniť v podstate hocijaká stavba. Aj na Slovensku či v ČR sa stretneme s umiestňovaním strategických zásob nerastných surovín v podzemí. Afganskí povstalci museli skrývať pred Sovietmi doslova všetko, takže podzemné komplexy mali vlastné sklady, ubytovne, či dokonca aj nemocnice alebo modlitebne. Problémy nastávajú, ak chce veliteľ umiestniť do podzemia komunikačné centrum. To vyžaduje isté prispôsobenie, spravidla vo forme vyvedenia antén nad povrch, pretože povrchová vrstva ruší signál.

Bez pochýb najdôležitejším faktorom pri zvládnutí operácií v podzemí je taktika malej jednotky (cca 4 – 5 členov, max. družstvo). Vojaci by mali prejsť patričným výcvikom, a mať isté skúsenosti. Takéto bojisko má viacero špecifík. V prvom rade sa vojak musí naučiť pôsobiť v totálnej tme, resp. za zníženej viditeľnosti, keď jediným zdrojom svetla je umelé osvetlenie. Vojak sa musí naučiť využívať svoj sluch na „200 %“, no narozdiel od otvoreného priestranstva musí rátať aj s odrazom v úzkych priestoroch tunelov či ozvenou.

Problémom môže byť aj psychika vojaka pri dlhej dobe strávenej v takomto prostredí, najmä ak naň nie je zvyknutý. Klaustrofóbia nie je jediným problémom. Zmenami musí prejsť aj strelecká disciplína. A práve ak je vojak v podobnej stresovej situácii môže to vyústiť v neúmerné plytvanie munície. Výsledok: odhalenie vlastnej pozície, či negatívny vplyv na zmysly strelca (zrak, sluch). A pokiaľ ide o presnosť, ak chce vojak strieľať na nepriateľa musí si byť istý svojim zásahom. V opačnom prípade hrozí, že odrazená guľka spôsobí viac škody než úžitku. Inak platia de facto rovnaké alebo podobné pravidlá boja ako v zastavaných oblastiach (keďže vlastne aj ide o zastavané prostredie).

Vzhľadom na zlú viditeľnosť, stiesnené prostredie, a často malý počet orientačných bodov je veľmi jednoduché sa v podzemí stratiť. V prípade nasadenia vo väčšom komplexe (podzemie veľkomiest a i.) môže čakať strateného vojaka rovnaký osud ako v džungli. Preto je nevyhnutné, aby vojaci na hliadke mali dobre premyslený spôsob udržiavania kontaktu, pričom musia rátať aj s neplánovanými situáciami, ako je kontakt s nepriateľom, kedy je nutné sa rýchlo stiahnuť či presunúť. Občas sa možno stretnúť s myšlienkou spojenia vojakov povrazom, podobne ako to robia horolezci. Tento nápad naozaj môže zabrániť strate člena hliadky, avšak v prípade kontaktu s nepriateľom sa členovia hliadky pripravia o mobilitu. Lepšie výsledky sa dajú dosiahnuť pri nedostatku orientačných bodov ich jednoduchým vytvorením, napr. značkovaním stien kriedou, vďaka čomu členovia hliadky budú vedieť, kde sú.

Jedným z najväčších rizík je nasadenie chemických bojových látok proti jednotkám v podzemí. Môže ísť o chemické zbrane, no postačí aj slzný plyn. Preto by vojaci mali mať pri sebe indikátory signalizujúce ohrozenie, ako je napr. americký M8. Nepriateľ môže taktiež založiť úmyselné požiare, pri ktorých okrem dymu a plameňov predstavujú nebezpečenstvo ešte oxid uhličitý (alternatívny názov kysličník uhličitý) a oxid uhoľnatý (kysličník uhoľnatý). Oxid uhličitý vytláča kyslík vyššie, kvôli čomu sa vojaci čo uviaznu môžu zadusiť, jednoducho preto, že vo vzduchu nebude kyslík. Omnoho horšie to je s oxidom uhoľnatým, ktorý sa viaže na hemoglobín (chemická látka, na ktorú sa viaže kyslík ktorý je následne rozvážaný po celom tele) podstatne silnejšie než kyslík. Nebezpečenstvo je o to väčšie, že oxid uhoľnatý vzniká pri tzv. nedokonalom spaľovaní pri nedostatku kyslíka, a práve nedostatok kyslíka je pri požiaroch v podzemí častým javom, čím vzniká veľké množstvo oxidu uhoľnatého (aj autá používajú katalyzátory práve na to, aby mimo iné oxid uhoľnatý premieňali na oxid uhličitý, ktorý je šetrnejší k životnému prostrediu, ale to je už na inú tému). Preto by mali vojaci mať k dispozícii aj kyslíkové bomby a dýchacie masky (keď už nie stále aspoň v núdzových prípadoch a prípadoch, keď sa dá predpokladať ich potreba).

Omnoho častejším spôsobom používaným na blokovanie postupu vojakov cez podzemie je využívanie rôznych pascí. Okrem mechanických zábran sa často stretávame s nasadením výbušných zariadení, čo môže byť aj kontraproduktívne. Samozrejme kvôli nízkej viditeľnosti je podstatne ľahšie nastražiť nálož tak, aby si ju nepriateľ nevšimol. No musí byť správne zvolená. Priveľká nálož má v uzavretých priestoroch podstatne väčší účinok, a v tuneloch môže tlaková vlna zraniť človeka na omnoho väčšie vzdialenosti, ako na voľnom priestranstve. Ďalším problémom môže byť dopad na nadpovrchové stavby, ktorých statika môže byť poškodená. Ľahko môže dôjsť aj k prepadnutiu stropu, čím sa zablokuje priechod. Relatívne novým spôsobom blokovania tunelov je výstavba “podzemných plotov“, ku ktorému dochádza na hraniciach Egyptu a pásma Gazy, čím sa má zabrániť výstavbe pašeráckych tunelov. Avšak efektivita takýchto stavieb je otázna. Omnoho efektívnejšie sú moderné metódy detekcie tunelov (akustika a i.). Známym sa stal prípad tunela vedúceho zo Západného Berlína do Východného, ktorý vybudovala CIA. Tá napojila komunikačné kanály niekoľkých významných budov na Východe. Celá operácia sa mohla stať jednou z najúspešnejších operácií CIA, keby o nej Sovieti nevedeli. Prečo teda nezasiahli? Pretože CIA takto viazala značné množstvo svojich síl a prostriedkov na operáciu, prostredníctvom ktorej Sovieti mohli podsúvať CIA informácie podľa svojej vôle. No tunely mali v Berlíne bohatú históriu, pretože sa často používali na útek z Východu na Západ.

Podzemie bez pochýb od polovice 20. storočia svoj význam na bojisku stále zvyšuje, a bude tomu tak aj naďalej, nakoľko boj v meste sa stal hlavným spôsobom boja. Hamas dosiahol strategickú paritu s Izraelom práve vďaka schopnosti využitia tunelov na únos izraelského vojaka, a udržiavanie najnutnejšieho zásobovania pásma Gaza z Egypta. Bez pochýb teda budeme v nasledujúcich rokoch svedkami stále väčšieho dôrazu na boj v podzemí.

Reference

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 16. 1. 2010