Pozemné útoky na letiská za nepriateľskými líniami | Specwar.info || 

Pozemné útoky na letiská za nepriateľskými líniami

Americké speciální síly na letišti v Iráku, srpen 2009
Americké speciální síly na letišti v Iráku, srpen 2009. (Zdroj: neznámý.)

Malá skupina dobre vycvičených vojakov môže pri správne zvolenej taktike nepriateľa pripraviť aj o takú strategickú výhodu, akou je letecká nadvláda.

1 Úvod

Od konca 2. svetovej vojny sa snaha o získanie vzdušnej nadvlády stala jednou z najvyšších priorít. Bolo to logickým dôsledkom stúpajúcich možností letectva. V priebehu 1. svetovej vojny letecká technika nebola na takej úrovni, aby mohla čo i len na taktickej úrovni zasiahnuť do bojov zásadnejšie, než zberom informácií (čo ale samozrejme neznamená, že má byť táto činnosť podceňovaná). No už od prvých momentov 2. svetovej vojny boli lietadlá jedným z kľúčových prvkov nemeckej taktiky známej ako blitzkrieg (blesková vojna). Nasledoval rýchly vývoj, počas ktorého lietadlá útočili na tie najväčšie európske aglomerácie či vysádzali za nepriateľskými líniami desaťtisíce vojakov. No a na konci vojny už jediné lietadlo bolo schopné zrovnať so zemou celé mesto.

Vojna vo Vietname bola prvým rozsiahlym konfliktom, v ktorom Američania dúfali, že im letectvo poskytne strategickú výhodu, ktorá ukončí vojnu (podobne ako Hirošima a Nagasaki, no bez použitia jadrových zbraní). Kampaň bola mimoriadne intenzívna, V tejto vojne Američania zhodili na Vietnam viac bômb, než na celú Európu v časoch 2. svetovej vojny. No ako už vieme, táto kampaň (z rôznych dôvodov) nedosiahla svoj cieľ.

Nasledovalo obdobie konfliktov, ktorých intenzita bola nízka, resp. mali len regionálny charakter. V prípade, že sa ich zúčastnili veľmoci ako USA bola letecká prevaha de facto od prvého okamihu na ich strane. Aj napriek tomu samozrejme dochádzalo k diaľkovým útokom na letecké základne nepriateľa. Najznámejším príkladom je Izrael, ktorý v roku 1967 započal operáciou Focus tzv. Sedemdňovú vojnu, počas ktorej vyradil väčšinu egyptského letectva z hry. O trinásť rokov neskôr sa Saddám Husajn neúspešne pokúsil podobným útokom zlikvidovať iránske letectvo, avšak na (nielen) jeho prekvapenie Irán behom niekoľkých hodín odpovedal protiútokom, počas ktorého zničil viac než polovicu irackého letectva (operácia Kaman 99). Angažovali sa aj európske veľmoci. Francúzskopomáhalo Čadu v 80. rokoch ubrániť sa líbyjskej armáde, pričom vybombardovalo letisko v Ouadi Doum. Veľká Británia musela v roku 1982 čeliť vo vojne o Falklandy Argentíne, pričom vykonali niekoľko náletov súhrne označovaných ako operácia Black Buck. Boli to diaľkové nálety za využitia bombardérov Vulcan, ktoré sa mimo iné zamerali aj na argentínske letectvo.

No práve v posledných dvoch konfliktoch došlo k niekoľkým udalostiam, ktorým budeme venovať zvýšenú pozornosť. V roku 1982 britské špeciálne jednotky zaútočili na letisko na ostrove Pebble, pričom malo byť zničených jedenásť argentínskych lietadiel. O päť rokov neskôr čadské jednotky v počte okolo dvetisíc mužov prekročili líbyjskú hranicu a prepadli letisko Maaten al-Sarra. Líbyjská armáda prišla okrem niekoľko tisíc vojakov, zhruba sto kusov obrnenej techniky a 26 – 42 lietadiel a vrtuľníkov.

Veľká Británia je jednou z krajín s bohatou históriou útokov na letiská v hĺbke nepriateľského územia. Stačí si spomenúť na pôsobenie jednotiek SAS a LRDG v africkej púšti v časoch 2. svetovej vojny, počas ktorého prepadávali talianske a nemecké letiská. Ďalším zaujímavým prípadom je operácia Jonatan, ktorá je známa skôr ako prepadnutie v Entebbe, ktoré prebehlo pod taktovkou izraelskej armády. Lietadlo unesené teroristami pristálo na letisku v ugandskom meste, čo následne vyvolalo veľmi odvážnu reakciu izraelskej strany, ktorá dokázala zachrániť 102 zo 105 rukojemníkov. Zároveň, keďže izraelskí vojaci nemali k dispozícii žiadne letecké krytie, bolo zničených jedenásť ugandských lietadiel MiG-17, ktoré by mohli lietadlá s rukojemníkmi a ich záchrancami zostreliť.

Letiště Entebbe, Uganda
Následky bojov na letisku v Entebbe sú viditeľné aj po osemnástich rokoch. (Zdroj: neznámý.)

Na záver ešte je nutné spomenúť udalosti z dvoch konfliktov, ktorým sa dnes venuje najviac pozornosti – vojnu v Iraku a Afganistane. Afganistan nemal v podstate žiadne letectvo, ktoré by mohlo akýmkoľvek spôsobom vážne narušiť činnosť spojeneckých vojsk, takže nedošlo ani k žiadnym podstatným útokom na letiská v krajine. O niečo iná bola situácia v Iraku. Úroveň irackého letectva bola od začiatku považovaná za nízku, čo sa ukázalo ako opodstatnené, keďže irackí piloti za celý čas hlavných bojových operácií (ich ukončenie avizoval prezident Bush 1. 5. 2003) nevykonali ani jeden bojový let. I tak ale došlo hneď v prvej fáze bojov k útoku špeciálnych jednotiek na letiská na západe krajiny. Hlavnú rolu pritom hrali austrálske, britské a americké špeciálne jednotky. No len ťažko možno za hlavný dôvod tejto operácie označiť obavy z irackého letectva. Skôr šlo o snahu oslabiť (i tak nie moc výkonnú) irackú PVO, ktorej veliteľské prvky sa na letiskách nachádzali (celý západný sektor irackej PVO mal veliteľstvo na letisku H-3). A v neposlednej rade dobyté letiská poskytli výborný odrazový mostík pre ďalšie operácie špeciálnych jednotiek.

Ako vidíme, síce sa pozemné útoky na vojenské letiská za nepriateľskými líniami nenachádzajú na predných stránkach novín, no v niekoľkých konfliktoch už zohrali významnú úlohu, pričom ich potenciál jednoznačne nie je vyčerpaný. V prvom rade sa samozrejme táto forma stretov očakáva v regulárnych konfliktoch. Práve tie mnohí odborníci považujú za čím ďalej tým menej pravdepodobné. Bodaj by sa ich prognózy naplnili, no história nás učí, že spoliahať sa na ne sa nevypláca... Navyše, likvidácia letectva môže predstavovať spôsob, ako odradiť nepriateľa od rozsiahlejšej konfrontácie. Tento scenár, spolu s preventívnou likvidáciou letectva v spojitosti s inými operáciami v konflitkoch nízkej intenzity (tak ako tomu bolo v Entebbe) sú zrejme dve najpravdepodobnejšie scenáre pozemných útokov na letiská za nepriateľskými líniami.

2 Ciele operácie

Ciele útokov na letiská v zázemí môžu byť naozaj rôznorodé. Samozrejme najčastejšie ide o likvidáciu leteckej techniky, no tú môže nepriateľ v niektorých prípadoch rýchlo nahradiť. Vtedy môže byť terčom napr. infraštruktúra na stretagicky položenom letisku, ktorá je cennejšia než samotné stroje (viď paralelný prípad pri útoku na Peral Harbor). To môže zahŕňať pristávacie a vzletové dráhy, zásoby palív či munície, veliteľské stanoviská atď. Terčom sa môžu stať aj zodolnené úkryty, s ktorými si letecké sily nevie rady, alebo dokonca konkrétne osoby. K tomu treba pri každej operácii zohľadniť ešte fakt, či je cieľom len časovo obmedzený útok na letisko, alebo jeho definitívne obsadenie. V neposlednej rade treba dodať, že počas jednej misie môže byť terčom útoku viacero rôznych cieľov.

3 Letecký park

Ako už bolo spomenuté, vo väčšine prípadov je cieľom leteckých operácií likvidácia leteckej techniky. Vo väčšine prípadov sa na tento účel využíva letectvo. No nasadenie pozemných síl môže byť jediným spôsobom ako zaútočiť, alebo poskytuje niektoré výhody (o výhodách a nevýhodách pozemných útokov na letecké základne za nepriateľskými líniami ešte bude reč).

V niektorých prípadoch je cieľom likvidácie vybraných strojov, či dokonca len jedného jediného. Príkladom je nasadenie amerických jednotiek SEAL na začiatku operácie Just Cause (americká invázia do Panamy). Súčasťou operácie bola operácia Nifty Package, v ktorej mali jednotky SEAL za úlohu zabrániť budúcemu panamskému exprezidentovi v úteku z krajiny, či už po mori alebo letecky. Štyria muži vyhodili do vzduchu jeho loď, a 48 príslušníkov SEAL napadlo letisko za účelom zničenia jeho súkromného lietadla. Aj keď operácia bola nakoniec úspešná, dá sa na ňu pozerať aj kriticky. Prinajmenšom sa môžeme domnievať, že diktátor na úteku ktorý by našiel svoje lietadlo zničené by nemal problém privlastniť si hociktoré iné. Za druhé, nakoľko mali jednotky USA totálnu leteckú nadvládu (a prvýkrát sa dostali do boja aj lietadlá F-117 kategórie stealth) mohli si dovoliť likvidáciu vybraného cieľa náletom, a za tretie, keď už padlo rozhodnutie vyslať na letisko špeciálne jednotky zrejme by bolo výhodnejšie postupovať rovnako, ako v prípade zničenia prezidentovej lode – vyslať tam jeden resp. dva štvorčlenné týmy, ktoré by buďto lietadlo vyhodili do vzduchu, alebo ho aspoň poškodili tak, aby nebolo použiteľné ani ľahko opraviteľné (napr. zásah do motorov puškou typu „anti-material rifle“, táto taktika sa používala už v roku 1991 v irackej púšti počas lovu na Scudy, keď hrozilo, že lietadlá nedorazia včas). Každopádne aj zvolená taktika viedla k úspechu, aj keď za cenu štyroch obetí v radoch SEAL.

Pri operáciách špeciálnych jednotiek môžeme teda hovoriť v zásade o dvoch typoch operácií, ktoré sa líšia najmä počtom nasadených vojakov. V prípade malej jednotky (do tucta vojakov) je kľúčom k úspechu utajenie, nakoľko jednotka nedisponuje vo väčšine prípadov dostatočnou palebnou silou na to, aby mohla dlhodobo odolávať nepriateľovi. Takáto malá jednotka si môže trúfnuť prepadnúť nepriateľa a čeliť mu v otvorenom poli len na malých poľných letiskách, aké využívajú napr. pašeráci drog v džungli na území Latinskej Ameriky.

Likvidácia lietadiel môže prebehnúť hneď niekoľkými spôsobmi. Výber je daný najmä momentálnymi okolnosťami na bojisku (ostraha letiska, geografické podmienky atď) a dostupnými zdrojmi. V prípade, že je možné preniknúť na letisko sa volí zväčša nastraženie výbušných systémov, či využitie palebnej sily na zničenie strojov, či ich závažné poškodenie (paľba z hlavňových zbraní, granáty, protipancierové strely atď.).

V prípade väčších operácií je cieľom likvidácia väčšieho množstva techniky, príp. všetkej. V takýchto prípadov je veľká pravdepodobnosť otvoreného stretu s nepriateľom, s čím je nutné počítať už pri plánovaní. Spomenúť treba ešte jednu alternatívu, a síce útoky na špeciálnu leteckú techniku. Okrem strojov vyhradených na transport VIP môže ísť o lietajúce tankery, stroje AWACS, stroje určené na vedenie rádio-elektronického boja, stroje pre psychologické operácie, ale aj výkonné bojové lietadlá či vrtuľníky. Pri útokoch na tieto ciele sa dá očakávať zvýšená úroveň ostrahy, resp. ich lokalizácia na miestach, ktoré budú pre útočníka ťažšie dosiahnuteľné. To všetko logicky spôsobuje útočníkom ďalšie problémy.

4 Špeciálna technika

Okrem leteckej techniky možno na letiskách nájsť množstvo ďalšej techniky. Väčšina ľudí si najskôr spomenie na radary, ktoré sú pre chod letiska skutočne dôležité. Sú prakticky na všetkých väčších letiskách, a vďaka napredujúcej miniaturizácii v elektronike sú schopné moderné armády vybaviť aj menšie poľné letiská mobilnými, resp. ľahko prenosnými radarovými stanicami, aj keď menšieho dosahu.

Vyradením radarov môže byť výrazne ochromená činnosť celej leteckej základne, najmä ak mali radary zároveň plniť úlohu včasného varovania. Veľké krajiny, no najmä riedko osídlené, majú riedku sieť letísk, a preto vyradenie radaru na čo i len jedinej leteckej základni môže vytvoriť obrovskú dieru v PVO.

Okrem radarov môžu byť na leteckých základniach nainštalované aj veliteľské centrá, či iné prvky nepriateľskej PVO. Príkladom môže byť už spomenutý útok na leteckú základňu H-3 v púšti na západe Iraku v prvých okamihoch operácie Iracká sloboda. Veliteľské bunkre môžu byť hlboko pod zemou, čo môže predstavovať pre letectvo neprekonateľnú prekážku. Letecký útok priamo do stredu PVO by bol vzhľadom na silnú obranu taktiež mimoriadne nebezpečný, avšak s momentom prekvapenia je možné tieto systémy pomerne ľahko vyradiť.

AN/TPS-75 radar
AN/TPS-75 radar. (Zdroj: DefenseIndustryDaily.com.)

Moderné radary dlhého dosahu sú pomerne ľahko prenosné, vďaka čomu sa s nimi budeme stretávať čím ďalej častejšie. Ich vyradením v tyle nepriateľa je možné napáchať rozsiahle škody.

Okrem radarov a systémov PVO sa na letiskách nachádza aj iná špeciálna technika, ako napr. manipulačná technika, či technika na opravu a údržbu strojov. Avšak len málokedy sa stáva práve táto technika cieľom útokov, keďže jej náhrada je neporovnateľne jednoduchšia, než v prípade bojovej techniky. Medzi ciele sa radia zväčša pri povstaleckých akciách, pri ktorých zničenie akéhokoľvek cieľa sa považuje za úspech.

Špeciálnu techniku vyžadujú aj niektoré typy lietadiel/vrtuľníkov. Sem patria najmä lietadlá so špeciálnou elektronickou aparatúrou, ako sú stroje AWACS, prieskumné stroje, stroje na vedenie elektronického boja či psychologickej vojny. Okrem toho sme svedkami masívneho zavádzania bezpilotných lietadiel do výzbroje letectva. Už dnes sú v Afganistane a Pakistane využívané tisíce bezpilotných lietadiel. So zvyšujúcim sa množstvom týchto misií, ako aj stúpajúcou sofistikovanosťou týchto strojov, stúpajú aj nároky na vedenie týchto operácií. V dohľadnej dobe teda zrejme budeme svedkami vzniku veľkých operačných centier pre bezpilotné lietadlá, a pre ich umiestnenie sú logickou voľbou letecké základne kde sa nachádza potrebná infraštruktúra.

5 Infraštruktúra

Letecká základňa potrebuje na svoj chod rozsiahlu infraštruktúru. Doposiaľ sú základom pristávacie a vzletové dráhy, aj keď vrtuľníky na ne odkázané nie sú. A aj keď sa čím ďalej tým viac hovorí o lietadlách s kolmým štartom a pristátím, fakt je, že aj nové lietadlá ako F-22, PAK FA, či väčšina z F-35 vyžadujú, resp. budú vyžadovať aspoň nejakú vzletovú dráhu. Tá je samozrejme prirodzeným cieľom, čo sa osvedčilo najmä pri náletoch. Avšak pozemné jednotky spravidla nedisponujú dostatočnou ničivou silou na to, aby dokázali tieto dráhy zo silného betónu závažnejšie poškodiť.

Omnoho zraniteľnejšie sú zásoby munície a pohonných hmôt. V príapde útoku na tieto ciele je ale nutné počítať so silným výbuchom, ktorý by mohol pozemné jednotky ohroziť. V ideálnom prípade sú tieto útoky vykonané v tajnosti. K výbuchu by malo dôjsť krátko po tom, ako sa útočníci dostanú do bezpečia, aby sa minimalizovalo riziko odhalenia náloží. Zmätok ktorý nastane po výbuchu v konečnom dôsledku zvýši šance útočnej jednotky na prežitie.

Ďalším cieľom môžu byť zodolnené úkryty a hangére. V ideálnom prípade sa podarí spolu s nimi zničiť aj odstavené lietadlá, resp. inú techniku. Likvidácia hangárov ale, tak ako aj likvidácia skladov pohonných hmôt a munície, vyžaduje nastraženie výbušných zariadení.

6 VIP

Na letiskách sa často nachádzajú významní predstavitelia nepriateľskej strany. Je to dané najmä dvoma faktormi: za prvé, ako sme už spomenuli, letecké základne bývajú často domovom veliteľských štruktúr, kvôli čomu sa na nich teda zdržiavajú nepriateľskí velitelia či špecialisti. A za druhé, letecká doprava je najrýchlejším (a aj najpohodlnejším) spôsobom ako prepraviť ľudí z miesta na miesto (ešte aj v časoch po 2. svetovej vojne sú známe prípady dôstojníkov, ktorí využívali stíhačky na svoju osobnú prepravu). Preto najmä pri nízkej úrovni pozemných dopravných sietí sa dá očakávať intenzívne využívanie leteckej prepravy.

Aj keď likvidácia VIP cieľov určite nie je nijak výhradne spätá s útokmi na letecké základne, môže ísť o veľmi častý druh útokov. V prvom rade totiž nevyžadujú žiadnu špeciálnu výstroj, ako sú výbušné zariadenia či prenosné rakety. Ich ciele sú ideálne pre prácu odstrelovačov, ktorí sú i tak vo väčšine prípadov štandardnou súčasťou útočných jednotiek. Ďalšou možnosťou je využitie práve toho, že nepriateľ využíva leteckú dopravu. Útočný tým môže za využitia ľahkých protilietadlových rakiet zaútočiť na vzlietajúce alebo pristávajúce stroje. Tie v tejto situácii nie sú schopné brániť sa tak účinne, ako pri voľnom lete, a útočníci, keďže neútočia priamo na letisko, sú v menšom nebezpečenstve.

7 Prostriedky

Keďže je reč o útokoch v tyle nepriateľa, sú s tým spojené všetky súvisiace nevýhody a problémy. Práve kvôli tomu sú splnením týchto misií spravidla poverované špeciálne či elitné jednotky. No aj napriek tomu môže byť účinne nasaden rádové vojská, ktoré pri vhodne zvolenej taktike môžu preniknúť do hĺbky nepriateľskej obrany. Navyše, v niektorých prípadoch útok na letisko v tyle je len začiatkom celkovej snahy o zlomenie nepriateľskej obrany, čo zákonite vyžaduje nasadenie konvenčných vojsk.

8 Špeciálne jednotky

Ako už bolo spomenuté, špeciálne jednotky sú pre tieto operácie najvhodnejšou voľbou. Avšak nie všetky špeciálne jednotky možno automaticky nasadiť na tento druh operácií. Napr. väčšina policajných jednotiek je cvičená výhradne pre boj typu CQB (Close Quarter Battle), a ich misie sa zameriavajú na boj proti organizovanému zločinu či oslobodzovanie rukojemníkov. Taktiež početná skupina vojenských špeciálnych jednotiek z rovnakého dôvodu nie je vhodná.

Špeciálne jednotky ako SEAL, SAS, SBS, Delta Force a i. môžu byť určite nápomocné, avšak na porážku obrany letiska je nutné, aby zohrali úlohu elitnej pechoty. V minulosti už dokázali, že sú schopné splniť túto úlohu (viď operácia Nifty Package), no ide do istej miery o mrhanie zdrojmi. Úlohu elitnej pechoty totiž najlepšie zvláda elitná pechota. Konkrétne môžeme spomenúť amerických Rangers, ktorí koniec – koncov plnia pri spoločných operáciách so SEAL či Deltou práve túto úlohu. Čo sa ďalších jednotiek týka, vo väčšine krajín sa na túto úlohu hodia výsadkári, resp. v niektorých prípadoch aj námorná pechota. Dôležité je, aby tieto jednotky boli schopné sa infiltrovať do cieľovej oblasti, a vydržať istú dobu boj proti nepriateľovi bez prístupu k vlastným jednotkám.

9 Konvenčná armáda

Výsadkárov už ťažko možno označiť za špeciálne jednotky (vo väčšine prípadov), no jednoznačne ide o elitné konvenčné jednotky. Avšak výsadkári a námorná pechota nie sú jedinými druhmi vojsk, ktoré sa môžu do útokov na letiská v tyle nepriateľa zapojiť.

Kľúčom k úspechu je dostať sa k cieľu (t.j. letisku) skôr, než nepriateľ odtiaľ evakuuje ciele. Pokiaľ ide o konvenčné vojská, sú dve možnosti, ako takéto operácie zvládnuť – postupovať rýchlo, a postupovať nepozorovane. Druhá možnosť sa zdá byť vzhľadom na charakter konvenčných vojsk nevyužiteľná, no skúsenosti čadských vojakov z Maaten al-Sarra dokazujú opak. V prvom prípade je nutné dostatočné logistické zabezpečenie, nakoľko udržiavanie logistických nárokov mechanizovaných jednotiek je jedno z najťažších úloh.

10 Výzbroj

Jednotky útočiace v tyle nepriateľa budú aj napriek počiatočnému momentu prekvapenia čeliť prevahe obrancov, pričom zákonite treba počítať s tým, že skôr či neskôr sa k obrancom dostanú posily. To kladie na útočiace jednotky značné nároky. Útočník musí mať dostatočnú palebnú silu, aby dokázal hneď na začiatku dostatočne využiť moment prekvapenia, a následne aby dokázal po upevnení svojich pozícií odvrátiť protiútoky.

V prípade nasadenia špeciálnych jednotiek tvoria výzbroj predovšetkým ľahké zbrane. Veľkým prínosom je zvýšenie počtu ľahkých guľometov a odstrelovačov. Útoky na obrancov v silných obranných postaveniach musia byť vedené tak, aby neoslabili dynamickosť celej akcie. Urýchliť prekonanie týchto prekážok môže zvýšené množstvo ľahkých protitankových striel, ktoré dávajú útočníkom možnosť rýchlo sa vysporiadať s fakticky všetkými pozemnými cieľmi. Oproti iným druhom špeciálnych operácií by mal byť kladený zvýšený dôraz na zabezpečenie blízkej PVO, nakoľko stále existuje možnosť zapojenia bojových lietadiel a vrtuľníkov z letiska do boja. Samozrejme najlepším spôsobom je nasadenie moderných ľahký protilietadlových rakiet (SA-18 Igla, Starstreak...). No prax dokazuje, že proti nízko letiacim cieľom sa dá úspešne bojovať aj s hlavňovými zbraňami (s tým máme trpké skúsenosti z povstaleckých útokov). Okrem toho je možné aby špeciálne jednotky niesli so sebou aj ľahké delostrelectvo, čo sa spája predovšetkým s mínometmi, tak ako britské jednotky SAS pri útoku na ostrov Pebble v roku 1982.

Mowag Eagle
Mowag Eagle. (Zdroj: neznámý.)

Po skončení Studenej vojny sa do popredia dostalo mnoho regionálnych konfliktov, v ktorých sa presadili ľahké mobilné sily do takej miery, že došlo k vývoju špeciálnej techniky pre ich potreby. Tie výrazne zvyšujú ich možnosti, mimo iné vďaka lepšej mobilite či palebnej sile.

T-815 SOT
T-815 SOT. (Zdroj: Vrtul.cz.)

Okrem vývoja nových druhov obrnenej techniky došlo aj k menším či väčším úpravám už zavedenej techniky pre potreby špeciálnych jednotiek. Jednou zo zaujímavých úprav je české vozidlo T-815 SOT, ktoré vzniklo na základe dobrá známeho nákladného vozidla T-815.

Významnou pomocou môžu byť pri tomto druhu operácií ľahké bojové vozidlá. Môžu poskytnúť lepšiu mobilitu, a slúžiť ako platforma pre širšiu paletu zbraňových systémov, od guľometov po mínomety (konkrétne menujme napr. vozidlá Ranger SOV, z ktorých časť je naozaj prispôsobená na nesenie ťažkých mínometov). Okrem toho umožňujú vojakov vziať si so sebou podstatne viac munície a vybavenia, ako keby boli odkázaní sami na seba. Priekopníkmi v operáciách v tyle nepriateľa s využitím ťažkej techniky boli Sovieti, resp. Rusi, a ich výsadkové vojská s vozidlami BMD, avšak v dnešnej dobe sa už výrazne rozšíril počet krajín schopných vykonávať podobné operácie, aj keď nie v takom rozsahu. Príkladom je pôsobenie amerických špeciálnych jednotiek v severnom Iraku v roku 2003, ktoré dokonca boli schopné postaviť sa irackým tankovým jednotkám, a vďaka terénnym vozidlám s raketami Javelin ich aj porazili.

Ďalším faktorom, ktorý výrazne zmenil podobu dnešného bojiska je vojenská technika bez ľudskej posádky, najmä bezpilotné lietadlá. Vďaka tomu, že velitelia (ani politici) sa nemusia obávať o životy svojich vojakov sú ich operácie omnoho odvážnejšie. Nejedná sa pritom už len o tak dobre známe Predatory. Na bojisko boli vyslané tisíce malých bezpilotných lietadiel ako sú Raven B vážiace zopár kilogramov, ktoré dokáže operátor vypustiť aj z vlastnej ruky. To rozširuje možnosti prieskumu, čím sa samozrejme podstatne uľahčuje život špeciálnym jednotkám.

Iná situácia panuje pri konvenčných vojskách moderných armád. Tie majú k dispozícii dostatok palebnej sily aj mobility, a samotná likvidácia obrany letiska pre nich predstavuje zo všetkých problémov ten najmenší. Horšie to je ale s detekciou. Prienik mechanizovaného práporu či väčšej jednotky obranou nepriateľa len v málo prípadoch zostane nespozorovaný. Preto najväčšia váha bojov sa dá očakávať práve pri prekonávaní obrany. No i tieto boje musia byť obmedzené na minimum z dôvodu zachovania potrebnej dynamiky operácie. Existuje mnoho taktických postupov na dosiahnutie tohoto stavu, ako je odvádzanie pozornosti nepriateľa, operácie s cieľom oklamania nepriateľa atď. Najväčším rizikom je už spomenutá logistická náročnosť týchto operácií. V prípade, že by sa podaril nepriateľovi úspešný protiútok na zásobovanie útočiacich vojsk, celá operácia môže skončiť katastrofou.

11 Taktika

Aj keď taktika útoku na letiská v tyle nepriateľa sa až tak nelíši od iných operácií v tyle nepriateľa, predsalen má svoje špecifiká, na ktoré treba upozorniť. Postupne sa budeme venovať všetkým trom častiam operácie – prienik, útok a ukončenie.

12 Prienik

Od momentu ako sa spustí útok na nepriateľské letisko ktoré je v prevádzke hrá sa o čas. Platí to najmä v prípadoch, keď je cieľom likvidácia leteckej techniky (čo je väčšina prípadov). Dôvodov je viacero.

Za prvé, ako náhle nepriateľ dospeje k názoru, že letecká základňa je v ohrození, môže urobiť kroky na jej ochranu. Najjednoduchšie je samozrejme poslať lietadlá a vrtuľníky preč. Do istej miery ide o najracionálnejšie riešenie, no neplatí to stopercentne. Tento postup sa používa skôr pri kompletnej evakuácii letísk v dôsledku celkového postupu nepriateľských síl. No ak ide len o jednorázový výpad, postup je iný, a pre útočníka o to nebezpečnejší.

Bojové lietadlá a vrtuľníky môžu byť nasadené obrancami proti útočníkom. V tom prípade je veľkosť hrozby priamo úmerná veľkosti útočiacej jednotky. V prípade, že sa obeťou leteckého útoku stane jednotka s ťažkou výzbrojou (tanky, BVP atď.) musí sa hrozbe postaviť. V ideálnom prípade má k dispozícii letecké krytie, no ak nie je k dispozícii, či je nedostačujúce, musí mať k dispozícii vlastné prostriedky blízkej PVO ktoré sú schopné držať s jednotkami krok.

Paradoxne o niečo lepšie vyhliadky majú “slabšie“ špeciálne jednotky. Tie sa vo väčšine prípadov stretnú len so samostatne letiacimi vzdušnými cieľmi, príp. malými skupinami. Navyše, ak chcú zasiahnuť taký malý cieľ ako je skupinka niekoľkých mužov musia zväčša letieť nízko a pomaly. To je typické najmä pre vrtuľníky, no v dnešných dňoch sme svedkami nenápadného návratu ľahkých bojových lietadiel na scénu.

A s touto hrozbou sa špeciálne jednotky vedia vysporiadať. Sú vypracované veľmi presné a účinné postupy boja proti vzdušným cieľom za použitia hlavňových zbraní ktoré majú vojaci so sebou, no najlepším spôsobom je použiť ľahkú protilietadlovú strelu ako Starstreak či Igla.

Zabezpečenie blízkej PVO je teda v podmienkach nepriateľskej vzdušnej nadvlády životne dôležité. Ak to z rôznych dôvodov nie je možné, je potrebné sa stretu vyhnúť, aj za cenu prerušenia celej misie. Ak je navyše v boji proti vrtuľníkom/ľahkým lietadlám intenzívne využívaná hlavňová výzbroj dôjde k spotrebe veľkého množstva munície ešte pred tým, než vôbec jednotka dosiahne cieľ. A práve dostatok munície je jedným z kľúčov k úspechu podobných operácií, takže je lepšie sa po podobnom strete otočiť a ísť späť, než zomrieť kvôli nedostatku munície.

Ďalším faktorom je prieskum. Dnes je v móde satelitné sledovanie a letecký prieskum, no krajín, ktoré majú k dispozícii vlastné vojenské satelity nie je zas tak veľa, a letecký prieskum v podmienkach aktívnej činnosti nepriateľského letectva má len obmedzené výsledky, najmä ak je cieľovou oblasťou samotné vojenské letisko.

V podstate každá špeciálna jednotka má v popise práce aj sledovanie a prieskum. Od iných situácií sa sledovanie letiska líši už spomenutým obmedzením leteckého prieskumu, no to sa vzťahuje len na lietadlá ktoré sú nepriateľské radary schopné zamerať. Predator, Reaper či Heron teda nemajú veľké šance. No okrem týchto, všeobecne známych modelov majú dnešné armády k dispozícii tisíce malých bezpilotných lietadiel vážiacich pár kilogramov ako sú Raven, Aladin, Skylark a i (niektoré z týchto typov sú už zavedené aj vo výzbroji AČR a OS SR). Tie sú ťažšie detekovateľné, a ľahko prenosné, pričom poskytnú pozemným jednotkám cenné informácie.

Skylark Elbit
Skylark od firmy Elbit, ktorý je zavedený aj vo výzbroji Poľska, Českej republiky, Slovenska či Maďarska. (Zdroj: AviationNews.eu.)

Malé bezpilotné lietadlá sú neoceniteľným pomocníkom malých jednotiek, pričom sú ľahko dostupné pre väčšinu krajín.

Ako už bolo spomenuté, v prípade, že dôjde k stretu s lietadlami či vrtuľníkmi nepriateľa dá sa očakávať zvýšená spotreba munície, čo má vo väčšine prípadov za následok prerušenie misie. No to isté platí aj pri strete o pozemnými jednotkami nepriateľa. Bez ohľadu na intenzitu stretu sa dá očakávať urýchlené povolanie leteckej podpory, čím sa dostávame k našej známej situácii. Ak sa k nedostatku munície pridajú ešte nejaké zranenia, odsun môže byť ešte komplikovanejší kvôli spomalenému presunu. Vo všeobecnosti platí, že vo väčšine prípadov odhalenie jednotky znamená ukončenie misie.

Práve preto je vhodné, ak sa čas strávený na nepriateľskom území čo najviac minimalizuje, a obmedzí na samotný boj. Mnohé moderné armády majú k dispozícii vrtuľníkové letky schopné komplexnej podpory špeciálnych operácií, vďaka čomu sa minimalizuje doba prieniku, a teda aj súvisiace riziká.

V menej chúlostivej situácii sú konvenčné armády, ktoré sa môžu smelo postaviť nepriateľovi v plnej sile. No stále platí, že rýchlosť a moment prekvapenia sú pre úspech rozhodujúce. Bezhlavý útok priamo na cieľ ktorý je nepriateľ odhodlaný brániť vyústi aj v prípade úspechu k ťažkým bojom, čo by znamenalo zdržanie a oslabenie vojsk.

V ideálnom prípade je hlavný útok sprevádzaný niekoľkými klamlivými útokmi, ktoré majú odlákať nepriateľovu pozornosť. Dokonca sa môžeme stretnúť s prípadmi, keď je vedených viacero výpadov zároveň, a ten, ktorý sa vyvíja najsľubnejšie je aj zakončený, zatiaľčo ostatné pútajú nepriateľovu pozornosť a zdroje.

Vopred musí byť vyriešený problém logistiky. V najlepšom prípade by pozemné jednotky mali prekonať cestu k cieľu “na jednu nádrž“. Pre lepšiu predstavu, jazdný dosah tanku M1A2 je pod 400 km, a ten sa môže v ťažkom teréne ešte znížiť. K tomu treba počítať s tým, že vojská budú musieť na svojej ceste manévrovať, a nebudú postupovať po trase priamo k cieľu. No a na záver samozrejme musia mať dostatok paliva na manévrovanie počas bojov, príp. na odrazenie ďalších protiútokov. Tak zistíme, že tanky M1A2 môžu útočiť na ciele (pri optimistickom odhade) do vzdialenosti cca 200 km od miesta skadiaľ vyrazili. Na naše podmienky je to úctyhodná vzdialenosť, no v riedko obývaných krajinách ako je väčšina arabských krajín by máloktorý veliteľ riskoval podobné operácie. O niečo lepšie sú vyhliadky v prípade použitia vozidiel nižšej váhovej kategórie. Napr. dosah ruských obrnených transportérov BTR-90 sa pohybuje okolo 900 km. Čiastočným riešením je preprava dodatočných zásob paliva priamo na obrnených vozidlách (u nás známe sovietske/ruské typy často nosili na korbe pripevnené kanistre s naftou). No ak je tento postup vôbec možný, obrnenci sa stávajú náchylnejší najmä na prepady zo zálohy, keď zásah do kanistra s naftou vyradí z činnosti celé vozidlo.

No ani nasadenie “ľahkých“ jednotiek ako sú americké brigády Stryker Brigade Combat Team (SBCT) využívajúce vozidlá Stryker nerieši logistické problémy úplne. Aby boli jednotky schopné flexibilne operovať a reagovať na neočakávané situácie (ktoré sa vyskytujú so železnou pravidelnosťou) musia mať logistické zázemie. Rozhodne ale nie je možné vypravovať také veľké konvoje, ako v roku 2003 pri útoku na Irak. Zásobovacie vozidlá by mali byť súčasťou samotných bojových uskupení, ktoré by ich mali ochraňovať. Aj tak totiž platí rovnaké pravidlo ako v prípade útokov špeciálnych jednotiek – nenechať si vnútiť boj, vyhýbať sa akémukoľvek kontaktu s nepriateľom, ktorý by vyčerpával vlastné sily.

Základné údaje vybraných obrnených vozidiel
modelM1A2T-90BTR-90StrykerPandur 8x8
typhlavný bojový tankhlavný bojový tankobrnený transportérobrnený transportérobrnený transportér
pôvodUSARuskoRuskoUSA/KanadaRakúsko
hmotnosť62,1 t46,5 t20,9 t16,47 t22 t
rýchlosť66,8 km/h60 km/h100 km/h100 km/h105 km/h
dosah391 km550 km800 km500 km700 km

Aby došlo k minimalizácii logistických nárokov je opäť nutné obmedziť dobu prieniku. To ale neznamená útok najkratšou možnou cestou. Práve naopak, často sú nevyhnutné manévre na obchvat nepriateľských síl, alebo za účelom zmiasť nepriateľa. Na to je logicky nevyhnutné vykonávať intenzívny prieskum. Často je nevyhnutné voliť menej kvalitné komunikácie, či prechod cez otvorenú krajinu za účelom utajenia.

Niektoré krajiny (USA, Izrael...) už dokázali, že sú schopné v obmedzenej miere vykonávať letecké operácie za využitia transportných lietadiel a vrtuľníkov aj v podmienkach aktívnej PVO. To môže výrazne uľahčiť zásobovanie. Aby sme boli konkrétni, už pri spomenutom irackom letisku H3 sa tiahne medzinárodná cesta so spevneným povrchom, na ktorej môžu pristávať lietadlá. Pritom takéto úseky sa nachádzajú v takmer každej krajine (menej známym faktom je, že aj na našom území sa nachádzajú podobné cestné úseky), najmä ak nie je dostatočná sieť letísk. Dnes nie je problém okrem munície a zásob transportovať letecky aj pohonné hmoty, čo ešte zvyšuje možnosti dopĺňania zásob.

Tak ako aj špeciálne jednotky aj mnohé moderné armády vytvárajú mobilné uskupenia, ako sú napr. už spomenuté SBCT. Celá filozofia týchto projektov spočíva v tom, že základ výzbroje tvoria vozidlá, ktoré je možné prepraviť taktickými transportnými lietadlami, ako sú napr. svetoznáme lietadlá C-130, či v lepšom prípade aj ťažkými dopravnými vrtuľníkmi. Aj keď hovoríme o lietadlách C-130, ktoré slúžia už viac ako polstoročie, aj do budúcna sa počíta s intenzívnym využívaním tejto kategórie lietadiel, ktoré budú schopné operovať aj z kratších a menej kvalitných dráh. Dôkazom sú projekty lietadiel An-70 či A400M, ktoré sa dnes síce potýkajú s problémami, no ich nezaradenie do výzbroje by mohlo byť vážnou chybou.

13 Útok

Metodika samotných útokov je mimoriadne rozsiahla, a líši sa od prípadu k prípadu. V zásade ale všetky útoky vychádzajú z dvoch základných pilierov. Prvým je striktné držanie sa zadanej úlohy, a druhým je moment prekvapenia, bez ktorého väčšina misií nemá veľké šance na úspech. Misie môžeme deliť podľa cieľa na útoky na vybrané ciele, či útoky zamerané na základňu ako celok, podľa vyčlenených jednotiek na misie špeciálnych jednotiek, či útoky konvenčných armád, na misie ktoré majú byť po celú dobu utajené, či otvorené útoky o ktorých sa nepriateľ dozvie na poslednú chvíľu, alebo podľa dostupného času.

Ako už bolo spomenuté, pri selektívnom útoku na vytipovaný cieľ na leteckej základni je nutné sa v čo najväčšej miere držať daného cieľa. Tu sa zároveň prejavuje najväčšia variabilita možnej výzbroje. To má ale vplyv na kompletné plánovanie akcie. Ak je napr. nutné, aby sa jednotky zapojili v CQB (Close Quarter Battle) v stiesnených priestoroch budú podľa toho vyzbrojené, s využitím samopalov či brokovníc, ale aj špeciálneho vybavenia ktoré sa pri podobných operáciách využívajú. Problém je v tom, že takto vyzbrojené jednotky spravidla nedisponujú správnou výzbrojou pre boj v otvorených priestranstvách. Spoliehať sa na bezproblémový priebeh operácie nie je múdre, a preto by prepadové týmy mala istiť jednotka pechoty (klasický model SEAL/Delta s Rangers) s ťažkými zbraňami, keďže na letiskách sa nájde mnoho otvorených plôch, na ktorých je potrebná vhodná výzbroj.

Zvládnutie CQB je len jednou z požiadaviek, ktoré môže selektívny útok so sebou priniesť. Často sa stretávame s kladením výbušnín, či inou odbornou činnosťou, najmä pri sabotážnych akciách. V mnohých prípadoch je najlepším riešením rozdelenie jednotiek do jednotlivých týmov, pričom každý má svoju úlohu (v ideálnom prípade sú členovia jedného týmu schopní podieľať sa na plnení viacerých úloh).

V zásade dochádza k deleniu vojsk na dve skupiny – výkonnú skupinu, ktorá má za úlohu splnenie samotnej misie, a podpornú zložku, ktorá sa stará o krytie, či zabezpečuje bezpečnú cestu dnu a von z bojovej zóny. Môže sa stať, že dôjde k ďalšiemu rozdeleniu týchto skupín na viacero zložiek. U výkonnej skupiny to býva v prípade, že je cieľov priveľa, alebo ak ide o útoky rôzneho charakteru, ako v prípade Entebbe, kde bolo nutné oslobodiť rukojemníkov, a zároveň zlikvidovať stíhačky ugandského letectva. Taktiež jednotky ktoré majú za úlohu kryť prácu útočných týmov môžu mať rôzne úlohy. Okrem klasickej úlohy boja s pechotou, príp. obrnenými prostriedkami môžu byť niektoré jednotky vybavené protilietadlovými raketami, alebo zamínovať niektoré prístupové cesty. Okrem toho môžu byť súčasťou útočnej formácie jednotky s miniatúrnymi bezpilotnými lietadlami, letecký kontrolóri/navigátori, medici atď.

V prípade útoku na nepriateľské letisko za účelom jeho totálneho ovládnutia je postup o niečo iný. Je nutné vopred stanoviť ciele, ktoré musia byť splnené, a podľa dostupných zdrojov sa na ne vyčleňujú jednotky. Časť cieľov je rovnaká vo všetkých prípadoch, no druhá časť sa buď kvôli nižšiemu významu, resp. jednoducho kvôli svojej absencii meniť od prípadu k prípadu.

Snáď najzákladnejším cieľom je zamedzenie činnosti pristávacích plôch na letisku. Ak k tomu totiž nedôjde, letectvo sa bude môcť zapojiť do boja, čo by pre útočníka nebolo nič príjemné. Riziko pochádza najmä z lietadiel či vrtuľníkov, ktoré sú už pripravené na štart, preto treba stav leteckej techniky na základni vopred preskúmať. Nebezpečné sú najmä vrtuľníky na poľných letiskách, ktoré sa za istých okolností môžu dostať do vzduchu rýchlejšie, než by väčšina ľudí čakala.

Ďalšou hrozbou je logicky ostraha letiska. Na vojenských letiskách treba počítať s lepším zabezpečením, než je pár policajtov na vstupe. Obvod môže byť chránený mínovými poľami a guľometnými hniezdami, a na priechod je ponechaných len niekoľko trás, na ktoré sa bude obrana sústrediť. Spôsob riešenia tejto nepríjemnej situácie záleží od toho, či je k dispozícii moment prekvapenia.

Na vojenských letiskách sú takmer vždy dislokované aj pozemné vojenské útvary. V prípade, že bol moment prekvapenia zachovaný je výhodné zamerať sa hneď na začiatku útoku práve na tieto jednotky. Obrana tým príde o zálohu, na ktorú sa v prípade vážnych komplikácií spolieha, a tým bude paralyzovaná. Taktiež samotný letiskový personál musí mať niekde uskladnené zbrane a muníciu. Zamedzenie prístupu nepriateľských vojakov k zbraniam (či už ide o samopaly alebo tanky) je jedným z kľúčových prvkov útoku na bránené letisko, a zásadným spôsobom ochromuje plány obrany. Na dosiahnutie tohoto cieľa jen nutný buď rýchly prienik do priestorov letiska, alebo nasadenie zbraní z okolia letiska ktoré majú dostatočný dosah, no tento postup nie je taký spoľahlivý, a potrebná výzbroj nemusí byť dostupná.

Po prieniku do areálu letiska by postup nemal byť frontálny, ale zameraný (okrem už spomenutých cieľov) na veliteľské strediská, kontrolné veže, baraky, kľúčové dopravné tepny atď. Cieľom je nedovoliť nepriateľovi viesť organizovanú obranu a roztrieštiť jeho sily na izolované ostrovy odporu, s ktorými sa dá vysporiadať neporovnateľne jednoduchšie.

Hlavnou nevýhodou špeciálnych jednotiek je nízky počet členov. Väčšinou je to výhoda, no v prípade, že je nutné zabezpečiť veľké vojenské letisko (či iný veľký objekt) ide o nevýhodu. I tak ale špeciálne jednotky majú aj v tomto smere istý potenciál, čo dokazujú skúsenosti z Entebbe, či západného Iraku z roku 2003.

Treba ale poznamenať, že demoralizovaná iracká armáda či skupina teroristov nie je to najhoršie, s čím sa špeciálne jednotky môžu stretnúť. V ideálnom prípade je sú špeciálne jednotky sprevádzané elitnou pechotou (výsadkári, Rangers atď.), ktorá poskytuje podporu útočným oddielom. Ak nie sú k dispozícii musia byť vyčlenené zdroje priamo zo zostavy špeciálnych jednotiek, ktoré zabezpečia perimeter. Ak to je možné mali by špeciálne jednotky niesť so sebou aj ľahké delostrelectvo, ako sú mínomety kalibru 60 mm (viď útok na ostrov Pebble).

Operácie špeciálnych jednotiek by sa mali opierať o moment prekvapenia. Útočenie na leteckú základňu s osadenstvom niekoľko tisíc vojakov čakajúcich na útok je prinajmenšom nezodpovedné. Prevaha v počte aj palebnej sile (o leteckej podpore nehovoriac) spolu s výhodou obranného postavenia nedáva špeciálnym jednotkám veľké šance na úspech v snahe obsadiť celé letisko. A aj keď špeciálne jednotky sa (skoro) nikdy neopierajú o svoju početnú silu, v takýchto prípadoch matematika nepustí. Útok jednej čaty na letisko s rozlohou niekoľkých kilometrov štvorcových na ktorom je celá mechanizovaná brigáda nemá veľké šance na úspech...

V prípade využitia konvenčných vojsk je situácia opačná. Vzhľadom na povahu týchto vojsk je udržanie momentu prekvapenia do poslednej chvíle málo pravdepodobné. No i tak by mali vojská postupovať čo najnenápadnejšie (čo sa často opiera o rýchlosť presunu), aby zabránili prinajmenšom posilneniu obrany letiska zvonka.

Pri útoku na letiská v tyle nepriateľa sa dá očakávať, že istú dobu budú možnosti zásobovania útočiacich jednotiek obmedzené, alebo úplne nulové. Preto aj keď môžu útočiace jednotky prekonať obrancov v palebnej sile, nie je možné plytvať prostriedkami, a útoky musia byť vedené na vopred vytipované ciele, čím sa docielia v zásade rovnaké výsledky ako v prípade špeciálnych jednotiek – rozdrobenie obrany a paralýza nepriateľského velenia. Hlavný rozdiel je len v dostupných prostriedkoch. Zatiaľ čo pechotu môžu ohroziť všetky zbrane od guľometov po delostrelectvo, mechanizované útvary sa musia prioritne sústrediť na zbrane ktoré ich môžu ohroziť (delostreletctvo, PTRS a i.), a nie je nutné obávať sa strážnikov vyzbrojených obuškom a paprikovým sprejom...

Významným faktorom je doba, na ktorú má byť letisko ovládnuté. Najmä pri protiteroristických operáciách sa stretávame s prípadmi, keď sú letiská ovládnuté len dočasne. Príkladmi sú misie izraelskej armády v Afrike, ako bolo obsadenie letiska v Entebbe, či operácia Šalamún z roku 1991, počas ktorej bolo z etiópskeho hlavného mesta Addis Abeba evakuovaných okolo 14 000 (!) Falašov, čo boli židia žijúci na území Etiópie, a po nedávnom prevrate boli v ohrození.

Málo sa hovorí o tom, že vo väčšine prípadov je hlavným limitujúcim faktorom doba, za ktorú je schopný nepriateľ zorganizovať účinný protiútok, a tomu sa prispôsobuje plánovanie celej operácie. Podobné operácie vykonávajú malé oddiely elitných a špeciálnych jednotiek, navyše väčšinou bez dostatočnej podpory zo vzduchu či iných jednotiek, takže väčšina krajín je schopná sa s týmto druhom útokov vysporiadať.

Špeciálne jednotky by sa teda nemali snažiť dlhodobo udržiavať nepriateľské letiská v hĺbke nepriateľského územia. Jednou možnosťou je využiť paralýzu nepriateľa, a zahájiť útok pozemných síl, ktorý by definitívne zlomil nepriateľskú obranu, a čo najskôr posilnil obranu novodobytého letiska. Nevýhodou je, že hocijako sú špeciálne jednotky istú dobu bez podpory pozemných síl, a dôsledky obsadenia letiska nemusia byť také ďalekosiahle, aby vydláždili cestu pre pozemný útok.

Ďalším scenárom je využitie letiskovej infraštruktúry, a posilnenie obrany letecky – vrtuľníkmi alebo lietadlami, príp. oboma. Limitujúcim faktorom je aktivita nepriateľskej PVO (v okolí letiska môžu byť malé týmy s raketami kategórie MANPAD), stav letiska po boji, či dostupnosť prepravných kapacít a vojsk vhodných na tento typ úloh. Krajiny ako USA, Rusko, Veľká Británia a i. majú k dispozícii tisíce elitných vojakov, no väčšina krajín by ledva dala dohromady jednotku schopnú obsadiť letisko. Udržanie letiska totiž vo väčšine prípadov kladie vysoká nároky na počty kvalitných vojakov, čo značne obmedzuje možnosti väčšiny krajín.

Významnou pomocou pri dlhodobom udržaní letiska sú práve dôsledky jeho vyradenia z prevádzky. V dnešnej dobe je sieť vojenských letísk podstatne redšia, než v minulých desaťročiach. To má za následok, že vyradenie vojenskej základne vo väčšine prípadov prinajmenšom lokálne ochromí schopnosť nepriateľa vykonávať letecké operácie, či dokonca ho o túto možnosť definitívne pripraví. To môže využiť útočník s relatívne “slabým“ letectvom na to, aby dosiahol leteckú nadvládu, a zásadne zmenil rovnováhu síl na bojisku.

Utajené misie spadajú takmer výhradne do kompetencií špeciálnych jednotiek. Špecifikom je malý počet zúčastnených osôb, no aj relatívne malý rozsah (aj keď v niektorých prípadoch s ďalekosiahlymi následkami). Utajenie po celú dobu trvania misie sa dá dosiahnuť pochopiteľne len pri selektívnom útoku na cieľ (ciele) na základni, ako sú lietadlá či infraštruktúra.

Ďalšou možnosťou sú útoky, ktoré majú byť pred nepriateľom utajené až do zahajania samotného boja. Do tejto kategórie spadá väčšina vykonaných akcií, a je aj najrozumnejšou voľbou. Poskytuje možnosť plnenia všetkých hore uvedených úloh, ktorými útočné jednotky môžu byť poverené.

Jednotky môžu pôsobiť v cieľovej oblasti aj niekoľko dní (dokonca aj omnoho dlhšie) pred samotným útokom. Samozrejme to prináša so sebou isté riziká, no zároveň tento postup prináša ďalšiu radu výhod. Okrem aklimatizácie jednotiek a zberu spravodajských informácií je možné pripraviť pôdu pre ďalšie kroky, ktoré by inak neboli možné (vysadenie väčšieho množstva vojakov a i.). Pôsobenie jednotky v utajení môže byť sprevádzané rôznymi diverznými selektívnymi útokmi, ktoré opäť vylepšujú postavenie útočníka, či overiť jeho schopnosti.

Ešte tesne pred samotným útokom je možné utajenie využiť na vhodné rozmiestnenie zbraní a jednotiek na čo najlepších východiskových pozíciách, a dobrá znalosť prostredia či akcie zamerané na zmätenie nepriateľa môžu poskytnúť možnosť na výrazné posilnenie útočných vojsk na poslednú chvíľu, napr. vďaka leteckému mostu, ktorým je dnes možné prepraviť aj ťažkú techniku ako sú obrnené transportéry (viď americký Stryker či ruské vozidlá série BMD).

Isté výhody poskytuje aj útok, ktorý je od prvého momentu vedený ako otvorený. Hneď prvou výhodou je, že padá možnosť straty momentu prekvapenia. Hlavnou myšlienkou takýchto útokov na letiská je využitie vysokej mobility vojsk a zmätenie nepriateľa. Na to môžu byť nasadené ťažké mechanizované jednotky, ktoré by i tak neboli schopné letisko ohroziť, zatiaľčo ľahké, no rýchle a mobilné jednotky schopné operovať samostatne (či s neporovnateľne nižšími logistickými nárokmi) na dlhšie vzdialenosti by viedli samotný útok na letisko. Okrem toho je tu možnosť plynulo reagovať na vývoj situácie, zatiaľčo pri špeciálnych operáciách v tyle nepriateľa je málokedy možné v ľubovoľnej chvíli vycúvať. No aj v tomto prípade je čas mnohokrát nebezpečnejší, než nepriateľské vojská. Treba počítať s tým, že od momentu, keď si nepriateľ uvedomí, že čelí útoku je nutné pripraviť sa na zásah jeho leteckých síl.

Land Rover WMIK
Land Rover WMIK. (Zdroj: neznámý.)

Činnosť ľahkej pechoty sa dá omnoho lepšie maskovať, než v prípade ťažkých mechanizovaných útvorov. V prípade úspešnej klamnej operácie môžu zasadiť práve tieto jednotky nepriateľovi smrtiaci úder.

14 Ukončenie

Tento druh operácií v zásade môže skončiť len dvoma spôsobmi. V prvom útočné jednotky (v lepšom prípade) po splnení svojej misie opustia letisko a stiahnu sa na vlastné územie. Druhou možnosťou je dlhodobé držanie letiska. V tomto prípade sa operácia končí až v momente, keď na letisko dorazia pozemné vojská.

V prípade, že útočná jednotka má po ukončení misie opustiť letisko výber prostriedkov a postupu záleží od toho, či čelí nepriateľovi v boji, alebo má istý čas pokoj. V prípade, že útočník nečelí bezprostrednému nebezpečenstvu zo strany nepriateľa má otvorených viacero možností. Vo väčšine prípadov sa na evakuáciu dajú využiť rovnaké prostriedky, ako tie, ktorými sa útočná jednotka dostala k letisku. No vždy treba mať na pamäti, že aj keď nepriateľ ešte nie je pri letisku, môže byť na ceste k nemu, a stretnúť ho v plnej sile pri presune je životne nebezpečné.

Existujú aj menej konvenčné metódy, ako napr. využitie leteckých prostriedkov, ktoré sa nachádzajú na letisku. Platí to aj v prípade utajených operácií, pri ktorých nepriateľ netuší, že sú zneužívané jeho stroje. Táto varianta je využiteľná najmä v prípade, že pri útoku došlo k ochromeniu nepriateľskej PVO. V tom prípade je môžné do akcie (rozumej obrany/evakuácie) zapojiť aj ďalšie vlastné lietadlá a vrtuľníky, čo by inak nebolo možné. Príkladom môže byť už spomenutá operácia Šalamún, počas ktorej boli na evakuáciu tisícov ľudí využité lietadlá izraelskej armády, izraelskej leteckej spoločnosti El Al, ako aj etiópskych aerolínií.

Ak útočník musí (či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne) evakuovať svoje vojská spod paľby je situácia o niečo iná, aj keď niektoré aspekty ako možnosť využitia čerstvo ukoristenej techniky zostávajú zachované. Základom evakuácie z bojovej zóny je odpútanie sa od nepriateľa, pričom základné postupy sú rovnaké, ako pri iných podobných operáciách. Jedným z najpoužívanejších postupov je metóda postupných skokov, pri ktorých jedna časť týmu ustupuje, a druhá ju kryje, pričom si svoju úlohu stále striedajú. Tento postup je ale spravidla použiteľný len pri peších jednotkách do istého počtu.

Vo väčšine prípadov sa ustupujúce jednotky spoliehajú na jednorázovú akciu, ktorou sa odpútajú od nepriateľa. Voľba taktiky je daná momentálnymi možnosťami útočníka a časovou situáciou. V záujme minimalizovania rozsahu nežiaducich stretov je ideálne opäť zmätenie nepriateľa, no častejšie dochádza k tvrdému stretu, v ktorom hneď ako útočník dosiahne prevahu rýchlo sa stiahne skôr, než je schopný obranca reagovať. Možný je aj odpútavací útok menšej časti jednotky (spravidla so silnou palebnou silou), ktorý umožní zbytku jednotky sa stiahnuť, a následne sama sa stiahne po vopred pripravenej trase.

V ideálnom prípade po likvidáciu hrozby zo strany letiska môžu zakročiť ďalšie jednotky, ktoré sa pôvodného útoku nezúčastnili, a tým podporiť evakuáciu útočníkov. Spravidla ide o transportné vrtuľníky sprevádzané vyzbrojenými strojmi ktoré pomáhajú udržať nepriateľa v dostatočnej vzdialenosti. V prípade, že útočník čelí počas ústupu prenasledovaniu, mal by vyradiť z prevádzky (či už priamou likvidáciou alebo inak) techniku na letisku, ktorá by ho mohla ohroziť, aj keď to nebolo pôvodným cieľom operácie. Logicky ide opäť najmä o leteckú techniku, no do tejto skupiny spadá aj široké spektrum pozemnej techniky, od dnes populárnych armádnych terénnych vozidiel po delostrelectvo.

V prípade, že je cieľom misie obsadenie celého letiska a jeho udržanie musí útočník od prvého momentu počítať s príchodom nepriateľských posíl. Práve odhad času potrebného na príchod posíl, a včasné varovanie zabezpečené prieskumom okolia sú prvým krokom. Môže sa totiž stať, že útočník sa bude musieť brániť pred protiútokom zvonku ešte skôr, než vôbec zaistí celé letisko. V takom prípade je nutné rozdeliť svoje sily, a zabrániť posilneniu obrany letiska, či dokonca v prepojení brániacich sa a útočiacich nepriateľských síl.

Útočník ktorý obsadil letisko by mal v čo najvyššej miere využiť už existujúce obranné postavenia nachádzajúce sa na letisku. Ušetrí tým čas potrebný na výstavbu nových obranných postavení, a najmä množstvo výzbroje, zásob a vybavenia (ak neboli zničené). Ide ale o dvojsečnú zbraň, keďže útočník pokúšajúci sa o protiútok bude pravdepodobne veľmi dobre poznať rozmiestnenie pôvodnej obrany základne. Preto aspoň isté kozmetické úpravy prídu vhod.

Využitie palebnej sily ukoristenej techniky môže mať kľúčový význam, keďže sa dá očakávať, že protiútok bude viesť nepriateľ, ktorý bude v (mnohokrát výraznej) početnej prevahe. Môže sa stať, že dôjde k nasadeniu ťažkého delostrelectva, s ktorým si jednotky na letisku nebudú vedieť rady, a preto by sa v prípade otvoreného boja o letisko mali angažovať v čo najväčšej miere vlastné vojská, a podporiť obrancov na letisku tým, že budú viazať sily a pozornosť nepriateľa na seba.

Okrem ukoristenej pozemnej techniky môže byť samozrejme využitá aj letecká technika. Za zváženie stojí táto myšlienka najmä v prípade, že noví obrancovia letiska budú odkázaní sami na seba (ešte v tom lepšom prípade) aj niekoľko dní.. Navyše sa tak dá docieliť zmätenie nepriateľa, keďže ten nebude schopný rozoznať vlastné lietadlá od nepriateľských.

V prípade dlhodobej obrany dobytej základne sa môže vyskytnúť niekoľko závažných problémov, najmä so zásobovaním. Varovaním je francúzska porážka pri Dien Bien Phu z roku 1954, keď vietnamské vojská donútili francúzsku posádku na leteckej základni kapitulovať, a docielili tak lepšie postavenie pri mierových rokovaniach. Francúzske vojská neboli schopné základňu evakuovať a ani sa k nej prebojovať, pričom nepriateľ stále viac a viac zovieral obrancov. Pritom Francúzi slepo zásobovali leteckým mostom (neskôr už len s využitím padákov) základňu, pričom ich jedinou stratégiou bolo vydržať, kým si to nepriateľ nerozmyslí...

Francouzi provádějí výsadek z letounu C-119 Flying Boxcar, květen 1954
Francouzi provádějí výsadek z letounu C-119 Flying Boxcar, květen 1954. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Príkladom zlyhanie v poslednej fáze je francúzska obrana základne Dien Bien Phu. Aj keď Francúzi nemuseli základňu dobýjať, priebeh boja zodpovedal fáze obrany dobytej základne. Francúzi do poslednej chvíle zásobovali základňu čerstvými posilami a verili v zázrak. Vietnamské využitie francúzskej nepripravenosti malo dopad aj na mierové rokovania.

15 Záver

Ako vidíme, útoky na letiská v hĺbke nepriateľského územia sú zložitejšou a komplexnejšou témou, než sa väčšine ľudí na prvý pohľad zdá. Pri analýze tejto témy môžeme vychádzať z niekoľkých historických príkladov. Tie sú síce nepočetné, no rozhodne zaujímavé, a každý jeden prináša svoje špecifiká.

Dokázali sme, že ciele tohoto druhu operácií sú dosiahnuteľné takmer všetkými možnými prostriedkami, ktoré majú moderné armády k dispozícii. Neraz na to dokonca stačia minimálne prostriedky. Pritom následky môžu byť ďalekosiahle, či už vojenského alebo politického charakteru, čo len dokazuje obrovský význam letísk v dnešných konfliktoch, aj keď sa pravidelne stretávame s názorom, že vďaka jasnej leteckej prevahe jednej strany ide o záležitosť nízkeho významu.

Zároveň sme ale ukázali aj slabiny týchto operácií. Všetky operácie v tyle nepriateľa sú sprevádzané vysokým rizikom, no pri útokoch priamo na vojenské centrá je riziko ešte väčšie. Svoju úlohu zohráva veľké množstvo faktorov, ktoré sa len ťažko odhadujú. Vzdialenosť, rozloženie síl nepriateľa, moment prekvapenia, obrana a mnoho iných môžu rozhodnúť o priebehu operácií, ktoré môžu zlyhať doslova v každej fáze. A francúzske skúsenosti nám ukazujú, do akej ťažkej situácie sa útočník môže dostať, keď uviazne na nepriateľskom území bez šance na záchranu...

Každopádne útoky na letiská zvládli skúšku časom, a bez pochýb aj v nadchádzajúcich konfliktoch sa s nimi stretneme. Odvážni velitelia sú si vedomí možností, ktoré im tento postup ponúka, a rozhodne sa ho nevzdajú.

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 3. 6. 2010