Selektívne útoky | Specwar.info || 

Selektívne útoky

Americká základna Bagram, Afghánistán
Americká základna Bagram v provincii Vardak, Agfhánistán. (Zdroj: Telegraph.co.uk.)

1 Úvod

Bojová loď, tanková brigáda či vojenská základňa. Na prvý pohľad ide v každom prípade o stelesnenie vojenskej moci. V dnešnej dobe, keď „západné“ krajiny čelia asymetrickým hrozbám v podobe povstalcov či teroristov si len ťažko vieme predstaviť možnosť vojenskej porážky v regulárnej bitke. Avšak vyradiť z hry silnejšieho nepriateľa nemusí byť také ťažké, ako sa zdá. Aj tá najmodernejšia zbraň či najsilnejšia armáda sa skladá z obrovského množstva zložiek, ktoré bez ostatných nemôžu fungovať. Absencia hociktorej z nich sa prejaví v celom systéme. Práve v tom spočíva filozofia selektívneho útoku.

2 Selektívne útoky na zbraňové systémy

Každá krajina sa snaží čo najlepšie pripraviť na hrozby, ktorým musí čeliť. Súčasťou toho je aj obstarávanie správnej výzbroje pre armádu. Už tu možno badať isté prvky asymetrického vedenia boja. Nacistické Nemecko sa pred 2. svetovou vojnou snažilo vytvoriť hladinové loďstvo, ktoré by mohlo čeliť Kráľovskému námorníctvu. Po tom, ako sa ukázalo, že v danom časovom limite niečo také nepripadá do úvahy bola sila nemeckého námorníctva založená na veľkom počte podstatne lacnejších ponoriek. O dôsledkoch tohoto rozhodnutia sa toho napísalo už dosť...

K podobným opatreniam dochádza aj dnes. Svet stále čelí riziku šírenia zbraní hromadného ničenia (ZHN). Týmto spôsobom sa snažia niektoré krajiny udržať vojenskú paritu so svojimi potencionálnymi nepriateľmi. Z toho dôvodu si Izrael (pravdepodobne) zadovážil jadrové zbrane, a v odpovedi na to viaceré arabské krajiny začali vo veľkom investovať zdroje a úsilie na získanie rôznych druhov ZHN. Riziko spočíva práve v tom, že ak by došlo k nasadeniu týchto zbraní, dôsledky by boli zrejme neporovnateľne zdrvujúcejšie, než konvenčné ozbrojené konflikty, a to aj pre krajiny ktoré by neboli v konflikte priamo zainteresované.

Klasickým príkladom sú jadrové programy krajín, ktoré sa správali či správajú nepriateľsky voči Izraelu. A práve tu sa stretávame s dôležitým historickým príkladom selektívneho útoku. Iracký jadrový program bol pre Izrael priamou existenčnou hrozbou. Z toho dôvodu bolo rozhodnuté zničiť jadrový reaktor Osirak, ktorý bol kľúčovým prvkom irackého jadrového programu. Treba dodať, že k tomuto dnes už legendárnemu útoku predchádzalo niekoľko iných selektívnych útokov ktorých cieľom bolo zastaviť iracký jadrový program. Vraždy popredných vedcov, či útoky na priemyselné parky mali buďto zastaviť program, alebo odradiť krajiny podporujúce iracký jadrový program (najmä Francúzsko a Taliansko) od ďalšej účasti. Žiaľ, tieto akcie nesplnili svoj účel, a tak Izrael pristúpil k razantnej vojenskej akcii.

K podobnému útoku došlo v roku 2007. Na území Sýrie mal byť budovaný jadrový reaktor za pomoci Severnej Kórey. Iným príkladom je Irán. Jeho jadrový program je na prvý pohľad podstatne lepšie zabezpečený, ako ten iracký. Iránci čerpajú zo skúseností ako bol nálet na Osirak. Rozptýlili svoj jadrový výskum doslova po celej krajine. Mnohí analytici varujú, že prípadný vojenský útok by bol tentokrát už neporovnateľne komplikovanejší, práve kvôli tomu, že ciele sa nachádzajú na množstve miest. Avšak výroba jadrovej zbrane je mimoriadne komplikovaný proces, ktorý začína ťažbou uránu, a končí presným načasovaním rozbušiek s presnosťou na zlomok sekundy. Je potrebný reaktor, centrifúgy a množstvo času stráveného v laboratóriách. Iránsky jadrový program je teda v zásade rovnako náchylný, ako ten iracký pred takmer tridsiatimi rokmi. Zničenie reaktora, či centrifúg by posunulo Irán o mnoho rokov naspäť. Stačí si spomenúť, ako dlho trvali už len rokovania medzi Iránom a Ruskom o dokončení reaktora v Bušehri, alebo zháňanie dostatočného množstva odstrediviek. Mimochodom, práve s odstredivkami sa spája ďalší prípad selektívneho útoku. Či už šlo o iracký alebo iránsky jadrový program, pravidelne sa objavovali informácie o zabavení tovaru z ktorého sa odstredivky vyrábajú, alebo o dodaní nekvalitných centrifúg. O dôvodoch ktoré za tým stáli si môže každý vytvoriť názor sám.

Írán - jaderná zařízení
Iránsky jadrový program je roztrieštený do viacerých oblastí po celej krajine. Tento fakt je často označovaný ako bezpečnostná záruka, keďže útok na taký počet cieľov naraz je mimoriadne komplikovaný. No tento fakt je pravdivý len do istej miery. V prípade likvidácie jednej zložky iránskeho jadrového programu by došlo k paralýze celého programu na dlhú dobu. (Zdroj: neznámý.)

K podobnému útoku došlo v roku 2007. Na území Sýrie mal byť budovaný jadrový reaktor za pomoci Severnej Kórey. Iným príkladom je Irán. Jeho jadrový program je na prvý pohľad podstatne lepšie zabezpečený, ako ten iracký. Iránci čerpajú zo skúseností ako bol nálet na Osirak. Rozptýlili svoj jadrový výskum doslova po celej krajine. Mnohí analytici varujú, že prípadný vojenský útok by bol tentokrát už neporovnateľne komplikovanejší, práve kvôli tomu, že ciele sa nachádzajú na množstve miest. Avšak výroba jadrovej zbrane je mimoriadne komplikovaný proces, ktorý začína ťažbou uránu, a končí presným načasovaním rozbušiek s presnosťou na zlomok sekundy. Je potrebný reaktor, centrifúgy a množstvo času stráveného v laboratóriách. Iránsky jadrový program je teda v zásade rovnako náchylný, ako ten iracký pred takmer tridsiatimi rokmi. Zničenie reaktora, či centrifúg by posunulo Irán o mnoho rokov naspäť. Stačí si spomenúť, ako dlho trvali už len rokovania medzi Iránom a Ruskom o dokončení reaktora v Bušehri, alebo zháňanie dostatočného množstva odstrediviek. Mimochodom, práve s odstredivkami sa spája ďalší prípad selektívneho útoku. Či už šlo o iracký alebo iránsky jadrový program, pravidelne sa objavovali informácie o zabavení tovaru z ktorého sa odstredivky vyrábajú, alebo o dodaní nekvalitných centrifúg. O dôvodoch ktoré za tým stáli si môže každý vytvoriť názor sám.

Selektívny útok zameraný na špeciálne zbrane nepriateľa sa vôbec nemusí týkať ZHN. Rôzne krajiny sa snažia vybudovať si isté mocenské postavenie cez svoj raketový program. Irán, Severná Kórea, Sýria atď. - to všetku sú krajiny, na ktoré keby niekto podnikol útok musel by rátať s tvrdou odpoveďou vo forme celých sálv balistických rakiet. O význame tejto hrozby svedčia skúsenosti z prvej vojny v Zálive, keď hrozilo, že po zapojení Izraela do vojny sa protiiracká koalícia rozsype. Urýchlene boli vyslané týmy špeciálnych síl, ktoré lovili iracké oddiely s balistickými strelami (ďalším protiopatrením bolo rozmiestenie rakiet Patriot v Izraeli a Saudskej Arábii). Keďže iracké rakety používali kvapalné pohonné hmoty potrebovali niekoľko hodín, kým mohli byť odpálené, čo dávalo vojakom viac času. Počas invázie do Iraku boli už spojenci lepšie pripravení. Boli vytipované miesta, z ktorých by tieto rakety mohli byť odpálené, a boli pod nepretržitým dozorom. Saddám síce mal k dispozícii nejaké rakety Scud alebo ich iracké odvodeniny, k ich rozsiahlemu nasadeniu sa ale nedostal. Po trpkých skúsenostiach z Iraku a Afganistanu sa často hovorí o možnosti obmedzených vojenských operácií proti nepriateľským režimom, teda takým, ktoré neskončia zvrhnutím vlády a okupáciou. V prípade, že takýto režim vlastní balistické strely ich likvidácia by mala byť jedným z hlavných cieľom prvej fázy bojov.

Taktiež v tomto prípade sa môžeme oprieť o historický prípad, aj keď ide o históriu nedávnu, a samotná vojna niesla so sebou množstvo špecifík. Šlo o konflikt medzi Hizballáhom a Izraelom. Izrael býva často kritizovaný za to, že nedokázal zastaviť paľbu rakiet na svoje územie. No pravda je taká, že zastaviť paľbu rakiet ktoré vážia okolo 30 kg a nepriateľ ich môže mať až desaťtisíce, je priam nesplniteľná úloha. Už menej sa hovorí o tom, že v prvý deň vojny Izrael vykonal hneď niekoľko selektívnych útokov proti Hizballáhu. Jedným z nich bolo, že lokalizoval a zničil buď všetky, alebo drvivú väčšinu rakiet Zelzal, ktorých dolet je viac než sto kilometrov, a čo je hlavné, môžu niesť hlavicu vážiacu viac než pol tony, čo je značná zmena oproti 20 kg pri raketách z raketometu BM-21. Ak by rakety Zelzal začali dopadať na Haifu, Tel Aviv či Jeruzalem mohla by jedna salva zabiť na izraelskej strane viac ľudí, než celá vojna. Navyše keby pred bránami Knessetu (izraelský parlament) začali dopadať balistické strely morálka spoločnosti ale aj vlády by bola silne poznačená. Pravdepodobne by zákonite musel Izrael odpovedať omnoho rozsiahlejšou vojenskou operáciou. Možno v prvých dňoch, keď Izrael veril, že Hizballáh zničí behom dvoch týždňov, by na to s radosťou pristúpil, no postupom času obe strany venovali najväčšiu pozornosť tomu, aby našli spôsob, ako konflikt ukončiť.

Hizballáh
Zařízení Hizballáhu na odpalování raket. (Zdroj: Francona.blogspot.com.)
Hizballáh dokázal po celú dobu vojny s Izraelom odstrelovať jeho územie raketami. Avšak vďaka včasnému zásahu izraelskej armády väčšina, ak nie všetky, nebezpečných rekiet s doletom presahujúcim 100 km boli zničené hneď na začiatku konfliktu. V prípade ich nasadenia by boli dôsledky omnoho hrozivejšie než pri malých raketých kalibru 122 mm, ktoré v mnohých prípadoch ani nezasiahli obývané oblasti. No i tak psychologický efekt stoviek rakiet bol jedným z hlavných faktorov ovplyvňujúcich izraelské kroky.

Selektívny útok sa môže použiť na narušenie asymetrie, ako aj na jej vytvorenie. Dobrým príkladom sú Eritrea a Etiópia – dve krajiny, ktoré majú dlhodobé sporu už od ich rozdelenia. Obe krajiny vynaložili, na ich pomery, obrovské prostriedky na vytvorenie moderného letectva. Prostriedky, ktorými mohli znásobiť kvalitu svojich vojsk vložili do nákupov lietadiel Su-27, Su-25 a MiG-29 v snahe udržať rovnováhu s tým druhým. Eritrea k dnešnému dňu podľa rôznych odhadov disponuje 8 strojmi Su-27, 10 MiG-29 a 4 Su-25. Etiópia odpovedala nákupom obdobnej techniky. Výsledky? Eritrea vynaložila cca 550 miliónov dolárov (podľa súčasných cien strojov), plus náklady za už zničené stroje. Obdobná situácia panovala v prípade Etiópie. Obe krajiny tým dosiahli akurát toľko, že premrhali miliardy dolárov na nákup a prevádzku lietadiel, ktorých jediným účelom bolo navzájom sa ničiť v leteckých súbojoch. Miesto toho by bolo pre Etiópiu výhodnejšie vyradiť eritrejské letectvo na zemi. V prípade investície do vedenia REB (rádio-elektronický boj) by bolo možné dostať malú skupinu útočných lietadiel (napr. Su-25 krytých stíhačkami Su-27) až k eritrejskému letisku, kde boli lietadlá situované a zaútočiť buď na pozemnú infraštruktúru, alebo priamo na lietadlá. Ak by podobný útok predsalen nebol možný, pozemné jednotky už mnohokrát dokázali, že sú schopné preniknúť na letecké základne a spôsobiť obrovské škody. Či už šlo o špeciálne jednotky (tradícia SAS siahajúca až do bojov v Afrike či útok na ostrove Pebble), alebo o konvenčné jednotky vedené veliteľmi s nekonvenčným myslením (úspech Čadu v boji proti Líbyi, napr. útok na letisko Maaten al-Sarra).

Selektívny útok je možné uplatniť aj v boji proti nepriateľskej protivzdušnej/protiraketovej obrane (PVO/PRO). Iránsky systém PVO je neporovnateľne vyspelejší, než bol iracký v roku 2003. V prípade Afganistanu o nejakej organizovanej PVO vlastne ani nemôže byť reč. Keď sa pozrieme do štatistík zistíme, že Irán disponuje početnou technikou PVO. Prápory starších systémov ako SA-6, či západných Hawk a Rapier sú doplnené modernejšími TOR a Pancir, a v dobe písania tohoto článku bol na Rusko vyvíjaný značný tlak, aby nepredalo do Iránu komplety S-300, ktoré by dali iránskym možnostiam čeliť leteckému útoku úplne nový rozmer. Avšak práve komplexnosť moderných systémov národnej PVO, ako je napr. americký NORAD sú zároveň ich najväčšou slabinou. Akciou zameranou na riadiace centrá je možné ochromiť koordináciu jednotlivých zložiek PVO. Ďalšou slabinou sú radarové stanice. Podľa odhadov nezávislých expertov má zrejme Irán k dispozícii radarové stanice ďalekého dosahu ako sú ukrajinská Kolčuga či čínsky radar JY-14. Vyradením radarových staníc v systéme vzniknú diery, vďaka ktorým je následne môžné preniknúť do vzdušného priestoru protivníka (tzv. neviditeľné bombardéry sú síce ťažko detekovateľné, avšak americkí plánovači sú si veľmi dobre vedomí rizík, a aj lety týchto strojov zámerne vedú cez miesta s najslabšou PVO).

Raketový nosič Scud
Mobilní raketový nosič Scud. Snaha o asymetriu vo vedení boja je dnes už tradičným spôsobom myslenia veliteľov. Papierovo slabá krajina môže silného protivníka držať v šachu hrozbou balistických striel, ktorých vývoj je v mnohých krajinách na pokročilej úrovni, a obrana proti nim doposiaľ nie je zaručená. Už v časoch prvej vojny v Zálive bol lov na Scudy nosnou témou médií, ako aj svetových politikov. Počas druhej vojny v zálive boli Spojenci lepšie pripravený na hrozbu irackých rakiet a malý počet rakiet krátkeho dosahu dopadli na územie Kuvajtu bez toho, aby spôsobili väčšie škody. (Zdroj: BBC.co.uk.)

Rovnaký princíp sa využil aj pri vojne proti Iraku, keď medzi prvé operácie patril útok bojových vrtuľníkov AH-64 Apache proti radarovým staniciam na irackých hraniciach. Tak vznikla „brána“ do irackého vzdušného priestoru. V dnešnej dobe sú radary s ďalekým dosahom jediným spôsobom, ako kontrolovať vzdušný priestor nad rozsiahlymi územiami. Typickým príkladom je Rusko, ktoré v posledných rokov investovalo značné finančné prostriedky do modernizácie a rozšírenia kapacít svojich sledovacích systémov. Rozpracované sú rôzne ďalšie myšlienky kontroly vzdušného priestoru, ako napr. bezpilotné lietadlá AWACS, či radary umiestnené na vzducholodiach, no pozemné radarové stanice sú stále najrozšírenejším a najdostupnejším riešením. Ak sa oddiely PVO spoliehajú len na vlastné rádilokotátory, vznikajú rozsiahle hluché priestory, keďže dosah týchto radarov je zväčša obmedzený. V prípade kvalitnej predletovej prípravy môžu útočiace lietadlá premanévrovať okolo množstva oddielov PVO bez toho, aby boli zaznamenané. Preto sú samotné oddiely s vlastnými detekčnými prostriedkami vhodné len na bodovú PVO.

Radarová stanice Kolčuga
Radarové zarizenie Kolčuga. (Zdroj: Kiev Ukraine.info.)
Ukrajinský systém Kolčuga nie je v skutočnosti radar, ale tzv. pasívny sledovací systém, podobne ako u nás známe Tamara či Věra. Avšak i tieto systémy tvoria strategické prvky PVO, bez ktorých nemôže nepriateľ efektívne riadiť obranu.

3 Útoky na logistickú síť

Palivo, strava, munícia, pohonné hmoty, náhradné diely... Tento zoznam je nekonečný. O čo sa jedná? O zoznam vecí, ktoré armáda potrebuje, aby mohla viesť vojnu. Už celé tisícročia používajú velitelia útoky proti logistike na oslabenie či porážku nepriateľa.

O tejto taktike písal už Sün-c’ vo svojom diele Umenie vojny, no zďaleka nebol jediný, komu bol takýto postup vlastný. V podstate všade, kde musel nepriateľ prekonávať veľké vzdialenosti medzi izolovanými stanovištiami musel rátať s útokmi zo zálohy. V dobách perzskej ríše boli tieto útoky nočnou morou každého, kto sa odvážil na Perziu zaútočiť.

No po príklady nemusíme zachádzať ďaleko do minulosti. Mimoriadne účinná bola spojenecká letecká kampaň proti irackým vojskám ktoré obsadili Kuvajt. K vojakov sa nedostávali dokonca ani prídely potravín, takže mnohé jednotky sa museli vzdať jednoducho preto, lebo nemali čo jesť. Na hraniciach medzi Pakistanom a Afganistanom dochádza k početným útokom Talibanu proti zásobovacím konvojom so zásobami určenými pre spojeneckých vojakov v Afganistane. Najmä vojská na juhu krajiny sú na tieto zásoby odkázané. Známy sa stal predovšetkým Chajbarský priesmyk. Táto cesta je najvyťaženejšou medzi oboma krajinami, no zároveň predstavuje vhodné prostredie na povstalecké útoky. Pakistanská armáda vykonala hneď niekoľko operácií zameraných na vyčistenie oblasti, no žiadna nesplnila svoj účel na sto percent. Početné uzávierky mali značný dopad na možnosti spojeneckých vojsk na juhu krajiny. Velitelia museli s prípadnými výpadkami dodávok počítať najmä pri plánovaní rozsiahlych vojenských operácií.

Chajbarský průsmyk, Pakistán
Chajbarský priesmyk je častým svedkom útokov povstalcov operujúcich na afgansko-pakistanskom pohraničí. (Zdroj: Positivity.wordpress.com.)

V Afganistane ešte chvíľu zostaneme. Provincia Kandahár s hlavným mestom rovnakého mena bola od vzostupu Talibanu jeho najsilnejšou baštou. Avšak počas vojny v roku 2001 Taliban opustil mesto v podstate bez boja. Niekoľko rokov Taliban nepodnikal v oblasti žiadne rozsiahle operácie, a mesto bolo považované za bezpečné. Avšak tak ako v prípade Falúdže v Iraku aj Kandahár na juhu Afganistanu bol podcenený. Nad oblasťou dozeral len nepočetný kontingent kanadských vojsk. V roku 2008 sa ale oblasť stala terčom až neobvykle dobre koordinovaného úsilia Talibanu zameraného na posilnenie vplyvu v oblasti. Taliban dokázal presadiť svoju dlhodobú prítomnosť prakticky vo všetkých regiónoch provincie, a vykonal niekoľko odvážnych operácií, medzi ktorými vynikol najmä útok na väznicu Sarposa na západe mesta Kandahár. Podľa rôznych odhadov bolo oslobodených okolo 1 200 – 1 600 väzňov, z nich minimálne 400 bojovníkov hnutia Taliban, a je vysoko pravdepodobné, že ďalší sa po oslobodení k povstalcom pridali.

Po tejto udalosti už muselo dôjsť k razantnej akcii zo strany koaličných vojsk. Šírili sa totiž obavy z možného povstaleckého útoku na mesto. Významný bol najmä psychologický efekt na obyvateľov, ktorých dôvera bola pre porážku povstalcov nevyhnutná. Z vojenského hľadiska by útok nebol takou hrozbou, ako by sa mohlo zdať. Keby aj dokázali povstalci mesto na istú dobu obsadiť, bolo by len otázkou času, kedy bude mesto opäť obsadené koaličnými vojskami. Taliban si toho bol zrejme dobre vedomí, a preto sa útok na mesto nikdy nekonal. Jediným výsledkom by boli vysoké straty, utrpenie obyvateľstva ktoré by nepomohlo ani jednej strane, a palcové titulky po celom svete.

Boj ale pokračoval. Konkrétne sa presunul do oblasti Arghandab na sever od Kandaháru (povstalecký názov operácie Ibrat). Boj sa v zásade hodnotí ako koaličná výhra, no tento verdikt je sporný. Síce sa podarilo uštedriť Talibanu značné straty, a na čas docieliť, že Taliban sa nemohol voľne pohybovať aspoň v tých najväčších mestách, snaha o vytvorenie zóny ktorá by bola odizolovaná od Talibanu zlyhala. Jeden z najzávažnejších dôvodov je personálne zabezpečenie. Kanadský kontingent jednoducho nemal dosť vojakov na to, aby oblasť ustrážil. Navyše, bol pod stálym tlakom Talibanu ktorý útočil na konvoje a hliadky. Tak musela byť väčšina dostupných vojakov viazaná na úlohy zamerané na zabezpečenie samotného chodu kontingentu. Z afganskej strany boli vyčlenení na operáciu policajti, ktorí nie sú vhodnou silou na boj proti povstalcom, ale skôr na udržanie dobytých území. No ani na túto úlohu ešte neboli pripravení. Výsledkom je, že dodnes má v provincii Kandahár Taliban silné mocenské postavenie, a dá sa očakávať, že sa vynasnaží svoj tlak ešte viac vystupňovať (v dobe písania tohoto článku sa objavujú informácie o plánovanej koaličnej operácii v okolí Kandaháru práve za účelom oslabenia vplyvu Talibanu). Pritom za týmto úspechom nestojí nič iné, ako selektívny útok na nepočetnú kanadskú jednotku, ktorá následne nemala dostatok síl na to, aby udržala povstalcov mimo obývaných oblastí.

Taktiež najväčšia vyloďovacia operácia v histórii – operácia Overlord, teda vylodenie spojeneckých vojsk v Normandii v roku 1944, bolo omnoho nebezpečnejšie, než sa zdalo. Samozrejme nemeckej armáde mohla čeliť jedine armáda, ktorá sa nedá opísať inak ako obrovská. A obrovská armáda prináša so sebou obrovské logistické nároky. Tie boli citeľné hneď od prvého momentu po vylodení. Všetky zásoby museli byť transportované cez La Manche. Spojenci ešte nemali k dispozícii žiadne mesto s dostatočne veľkým prístavom, ako bol napr. Cherbourg, pretože boli veľmi dobre chránené, a zameranie sa na ne hneď v prvej etape bojov by mohlo viesť ku katastrofe. Preto padlo rozhodnutie prístavy vyrobiť. V rámci projektu Mulberry (v preklade moruša), boli vo Veľkej Británii vytvorené hneď dva prístavy, ktoré mali byť zmontované na normandskom pobreží krátko po vylodení. Ako sa neskôr ukázalo, rozhodnutie postaviť dva prístavy zrejme zachránilo celú operáciu. Všetko spočiatku prebiehalo výborne, a dva prístavy (pričom každý mal kapacitu zrovnateľnú s kapacitou prístavu v meste Dover) plnili svoju úlohu výborne. Avšak 19. júna sa cez La Manche prehnala najväčšia búrka za posledných 80 rokov, a prístav pri St. Laurent bol de facto vyradený z prevádzky, čo sa prejavilo aj na možnostiach spojeneckých vojsk. Práve tieto dva prístavy boli Achilovou pätou celej operácie. Samozrejme, okolo 2. svetovej vojny sa už povedalo a popísalo mnoho „ak“, no v prípade úspešného náletu na tieto dva prístavy krátko po vylodení by zostali spojenecké vojská v Normandii paralyzované.

Problematike zabezpečenia logistiky v nadchádzajúcej vojny v Iraku sa venovali velitelia a plánovači dlho pred jej začiatkom. A vedeli prečo. Už počas prvej vojny v roku 1991 sa krátka pozemná operácia (hovorí sa o nej aj ako 100 hodinovej) bola vzhľadom na obrovské množstvo nasadených vojakov a techniky mimoriadne náročná. V záujme zachovania dynamickosti operácie bolo rozhodnuté, že invázie sa zúčastní omnoho menej vojakov, než v roku 1991. Vďaka tomu klesli logistické nároky, a sprievodné konvoje boli schopné (aspoň do istej miery) držať krok s postupujúcimi vojskami. Pri plánovaní postupu teda americkí plánovači dbali na to, aby zostali všetky potrebné cesty priechodné. Týkalo sa to najmä miest v ktorých sa križovali hlavné cestné ťahy v krajine a priechody cez iracké veľtoky Eufrat a Tigris. Boli vypracované špeciálne operačné postupy na obsadenie významných mostov skôr, než ich nepriateľ poškodí alebo zničí. Ďalším rizikom bola možnosť vypustenia obrovských priehrad, čím by boli zatopené rozsiahle oblasti v strednom Iraku. Avšak aj s touto alternatívou Američania rátali, a priehrady zavčas zabezpečili jednotky Rangers.

Nakoniec sa predsalen vyskytli isté problémy s logistikou. Jednotky si pred záverečným útokom na Bagdad museli oddýchnuť, skonsolidovať sa a doplniť zásoby. V médiách sa ihneď začali objavovať správy o problémoch, no to bola len práca senzácie chtivých žurnalistov. Situáciu taktiež skomplikovala silná piesočná búrka, a v druhej polovici ťaženia sa začali množiť prípady útokov na zásobovacie konvoje. Tie mali potenciál spôsobiť značné komplikácie, no prišli neskoro, a neboli dostatočne koordinované na to, aby mohli podstatne ovplyvniť priebeh vojny.

No pri pohľade z druhej strany zistíme, že logistika nie je len slabosťou, ale aj výborným cieľom. Mnohé „vyspelé“ krajiny sa v uplynulom polstoročí zúčastnili množstva konfliktov v ktorých museli čeliť povstaleckým či teroristickým hnutiam, ktoré boli zásobované treťou stranou. Klasickým príkladom sú vojna vo Vietname a sovietska vojna v Afganistane. Vo Vietname sme boli svedkami americkej snahy odrezať povstalcov na juhu krajiny od zásob zlikvidovaním Ho Či Minovej cesty, avšak zvolením nesprávnych prostriedkov bola šanca na úspech zmarená. V Afganistane chceli Sovieti taktiež ovládnuť zásobovacie trasy povstalcov, avšak aj v dnešnej dobe sa môžeme presvedčiť, že ovládnuť búrlivé pakistansko-afganské pohraničie je úloha takmer nesplniteľná. Množstvo ďalších príkladov by sme našli v postkoloniálnej Afrike, kde v podstate len vo výnimočných prípadoch došlo k nastoleniu stabilných vlád schopných naplno sa začleniť do medzinárodnej komunity. Avšak k zverstvám v Kongu, Sierra Leone či ďalších miestach došlo najmä vďaka ochote tretích strán predávať do oblastí zbrane. Do doby, než boli spustené programy na uškrtenie týchto kanálov de facto nebolo možné situáciu zvládnuť.

Stretávame sa aj s pozitívnymi výsledkami v snahe zabrániť povstalcom a teroristom vyzbrojiť sa. Veľká Británia zaznamenala niekoľko nezanedbateľných úspechov, keď zajala lode plné zásob pre severoírske militantné skupiny. Náklad aj lode väčšinou pochádzali z Líbye. Len pre predstavu, Kaddáfí poslal do Írska rádovo stovky ton zbraní, munície, výbušnín a inej pomoci za mnoho miliónov dolárov (len na lodi Eksund zajatej 1. novembra 1987 bolo 120 ton zbraní, medzi iným 36 rakiet EPG, 1 000 rozbušiek, 20 rakiet zem-vzduch, plastické trhaviny a 1 000 000 nábojov). Keby sa všetka táto pomoc dostala na miesto určenia, daň za útoky IRA by zrejme bola neporovnateľne vyššia.

Ďalším príkladom sú irackí povstalci. Či už šlo o Sunnitov, Šiitov, či hociktorú inú skupinu povstalcov vždy mali k dispozícii trvalý prísun zásob. Časť týchto zásob (najmä čo sa týka výzbroje) pochádzala zo zásob bývalej irackej armády, ktoré sa hromadne rozkrádali. Avšak obrovskú úlohu zohrávali ďalšie krajiny, najmä Irán a Sýria. Ako sa neskôr zistilo, Irán sa na túto príležitosť pripravoval už pred vojnou. Prípravy mali začať už v roku 2002, teda rok pred samotnou inváziou. Irán navyše podporoval, aspoň spočiatku, každého, kto bojoval proti Američanom. Dodávali zbrane Šiitom, Sunnitom, a dokonca aj organizácie Ansar al-Islam pôsobiacej na severe krajiny. Predpokladá sa, že organizácia mala silné väzby na al-Kájdu. Podľa odhadov analytikov Irán dodával povstalcom v časoch najsilnejších bojov proti koaličným vojskám mesačne vybavenie o hodnote pol milióna až troch miliónov dolárov.

Zbraně povstalců
Jedna z dodávok iránskych zbraní do Iraku. Najnebezpečnejšie sú nálože s EFP schopné zničiť aj tie najodolnejšie obrnené ciele. Ich výroba vyžaduje presné strojárstvo, takže šanca, že ich vyrobili povstalci vo svojich domoch je malá... (Zdroj: neznámý.)

Prvým významným úspechom bolo zabezpečenie povodia rieky Eufrat, cez ktoré boli zo Sýrie pašované zbrane, no najmä zahraniční bojovníci. Práve dobrovoľníci zo zahraničia mali na svedomí väčšinu samovražedných útokov v Iraku. Americké vojská sa odhodlali prinajmenšom k jednému útoku na území Sýrie proti sieti pašerákov, ktorí zabezpečovali prevoz cez hranicu. Už spornejšie sú závery o „západnej trase“, teda trase z Iránu. Irán, spolu so špecialistami z libanonského Hizballáhu, zorganizoval, vycvičil a vyzbrojil šiitské milície vrátane obávaných špeciálnych buniek ktoré mali na svedomí tie najkrutejšie a najsofistikovanejšie útoky. Je všeobecne prijatým faktom, že práve zastavenie akcií šiitských milícii zohralo kľúčovú rolu pri potláčaní násilností. Avšak tento výsledok bol zrejme dosiahnutý z väčšej časti diplomatickou cestou (trojstranné rokovania z Iránu, začlenenie extrémistov do politického života).

Dnes snáď najviditeľnejším príkladom snahy o zasiahnutie nepriateľovej logistiky je blokáda pásma Gaza. Izrael síce odizoloval Gazu od okolia, no vynaliezaví Palestínčania našli odpoveď v podobe tunelov do Egypta, ktoré dnes predstavujú veľmi dobre prepracovanú logistickú sieť. Najnovším pokusom o prerušenie týchto zásobovacích zásob je snaha o vybudovanie podzemnej bariéry na hraniciach s Egyptom. Na definitívne výsledky si ešte budeme musieť počkať, no rozsiahle a náročné operácie izraelskej armády okolo Gazy možno skôr nazvať obliehaním, než selektívnym útokom.

3 Eliminácie zbrajárského priemylu

V prípade, že sa nachádza v krajine zúčastňujúcej ozbrojeného konfliktu nejaká forma zbrojárskeho priemyslu, ide o prirodzený cieľ pre selektívny útok. Obzvlášť dnes, keď aj zbrojársky priemysel je podriadený trhovej ekonomike. V praxi to vypadá tak, že čím ďalej tým viacej výrobných procesov je sústredených na jedno miesto. Opakuje sa teda rovnaká situácia ako pri irackom jadrovom programe.

Opäť samozrejme môžeme spomenúť niekoľko konkrétnych príkladov. O možnosti útokov proti zariadeniam na výrobu ZHN sme sa už zmienili. Obdobne je tomu aj pri už spomenutých balistických strelách. Avšak, ich výroba nemusí byť taká zraniteľná, ako sa na prvý pohľad zdá. Platí to najmä pri malých raketách ktoré sú používané proti Izraelu či v Iraku a Afganistane. Montážne haly v ktorých sa kompletizujú nie sú nijak mimoriadne náročné na vybavenie. Ak útočník prikročí k politicky (a niekedy aj vojensky) náročnému rozhodnutiu útoku na infraštruktúru určite chce dosiahnuť viac, než odstavenie výroby na niekoľko týždňov, či maximálne mesiacov.

Môže sa zdať, že selektívny útok stráca v takýchto prípadoch zmysel, no presný opak je pravdou – stáva sa často jediným prijateľným riešením. Dôležité je, aby bol problém zanalyzovaný z odborného hľadiska, a nielen vojenského či politického. Príklad: delostrelecké rakety môže nepriateľ vyrábať na dvadsiatich miestach. To je veľa cieľov. Avšak komponenty vyžadujúce značnú zručnosť a možnosti (ako sú motory) len na štyroch, a materiál na výrobu najnamáhavejších komponentov sa spracováva len v jedinej fabrike, pričom na jej opätovné vybudovanie potrebuje zahraničnú techniku. To už vypadá lepšie, nie? Aj nedávna smrť člena Hamasu al-Mahbúha môže byť príkladom, ako prerušiť spojenie medzi militantnými skupinami a ich zásobovačmi. O atentátoch ako forme selektívneho útoku ešte bude reč.

Na túto formu selektívneho útoku sú náchylné najmä zbrojárske programy vyžadujúce vysokú úroveň technického zabezpečenia alebo know-how. Ide napr. o letecký či raketový priemysel (pokiaľ ide výrobu chemických zbraní situácia je komplikovanejšia, pretože výroba niektorých chemických látok sa dá zvládnuť doslova v domácich podmienkach, zatiaľčo pri iných produktoch je nutný vyspelý chemický priemysel).

Klasickým historickým príkladom selektívneho útoku proti zbrojárskemu priemyslu je kampaň z čias 2. svetovej vojny, v ktorej sa spojenecké nálety na Nemecko zamerali na firmy zabezpečujúce výrobu guličkových ložisiek, ktoré boli potrebné na výrobu celej plejády ťažkých zbraní. S odstupom času sa zvyčajne kampaň hodnotí ako neúspešná, no nedá sa povedať, že za zlyhaním by stála zlá myšlienka. Pravdepodobnejšie je, že taktika leteckých náletov ešte musela dozrieť do vyspelejšej podoby pred tým, aby mohla takéto ambiciózne ciele splniť.

V konfliktoch po 2. svetovej vojne sa veľká pozornosť útokom proti zbrojárskemu priemyslu nevenovala. Isté skúsenosti pochádzajú z náletov na Juhosláviu, počas ktorých bol opakovane bombardovaný srbský podnik Zastava vyrábajúci ľahké zbrane. Avšak aj v tomto prípade nedošlo k úplnému naplneniu očakávaní, nakoľko podnik bol vždy v istej (a nie zanedbateľnej) miere schopný pokračovať vo výrobe. Navyše v tomto prípade útoky na zbrojársky priemysel nemohli výrazne ovplyvniť dianie v Kosove.

Továrna Zastava
Ani opakované bombardovanie podniku Zastava nezastavilo výrobu. Stále boli k dispozícii pracovníci, materiál, aj potrebné technológie. Fabrika pokračuje vo výrobe dodnes. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Doposiaľ uvedené príklady nesvedčili o veľkej úspešnosti. No to je do veľkej miery dané povahou dnešných konfliktov ako aj faktom, že moderné zbrane sú podstatne komplikovanejšie než pred 70 – 80 rokmi, takže ich výrobu zvláda menší počet krajín. Avšak výrobe zbraní sa venujú aj mnohé militantné skupiny. Klasickým príkladom sú palestínski militanti. Tí sa preslávili najmä výrobou rakiet Kassám a al-Quds. Okrem toho vyrábajú aj protitankové rakety založené na modeli RPG-7. V Gaze sa tak rozšírili modely ako al-Bana, Batar či Jasin. Samozrejme hlavnú úlohu zohrávajú nástražné systémy (známe ako IED – improvised explosive device). Práve tie stoja za najväčším počtom obetí v radoch koaličných vojakov v Iraku a Afganistane. Operácie v Iraku namierené proti bunkám využívajúcim tieto systémy patria medzi najväčšie vojenské úspechy v ťažení proti militantom.

S výrobou zbraní súvisí ešte jeden významný aspekt – ich údržba. Opäť platí, že čím je zbraňový systém komplikovanejší a náchylnejší na údržbu, tým ľahšie je zbaviť sa ho bej boja. Hneď na prvý pohľad je zrejmé, že najnáchylnejšia je letecká technika. Avšak stačí sa pozrieť na niekoľko posledných konfliktov a všimneme si zaujímavý fenomén. Zoberme si za príklad pôsobenie tankov Merkava IV vo vojne proti Hizballáhu v roku 2006. Jedným zo špecifík tohoto konfliktu bola relatívne dobrá schopnosť Hizballáhu čeliť izraelským tankom. Dohromady bolo vyradených z boja 52 izraelských tankov, z toho 18 najmodernejších a najodolneších Merkava IV. Avšak desať z týchto osemnástich sa po oprave vrátilo späť do boja.

Tank Merkava IV
Izraelský tank Merkava IV v Palestině. (Zdroj: neznámý.)

4 Atentáty

Atentátom sa venuje v spojitosti so špeciálnymi operáciami značná pozornosť. Samozrejme najvyššiu prioritu majú vedúce osobnosti nepriateľa, či už ide o prezidentov, premiérov či vodcov. Ide o logický spôsob útoku na štruktúru, najmä v silne centralizovaných systémoch (ako sú diktatúry). Práve preto býva vražde hlavy štátu častou súčasťou vojenských prevratov.

O možných dopadoch atentátu svedčí jeden z najznámejších atentátov – atentát na cisára Františka Ferdinanda d´Este. Presne mesiac po ňom vypukla 1. svetová vojna. No vojenský význam nemusia mať len atentáty na známe osobnosti. Tzv. anti-VIP operácie sú vo vojnách bežne využívané. Americké špeciálne jednotky vo Vietname vykonali bezpočet útokov zameraných na veliteľské kádre severovietnamskej armády a partizánov. Táto tradícia pokračuje aj dnes, pričom najznámejším prípadom sú operácie CIA na afgansko-pakistanskom pohraničí za využitia bezpilotných lietadiel.

Likvidácia nepriateľských veliteľov môže byť aj súčasťou tzv. „shaping operations“, ktoré predchádzajú veľkým bojovým operáciám. Tento postup bol využitý aj pred práve teraz prebiehajúcou operáciou Muštarak v afganskej provincii Hilmand. Špeciálne jednotky USA a Veľkej Británie vykonali niekoľko útokov v meste Marja a jeho okolí, ktorých cieľom boli mimo iné aj vytipované VIP ciele.

Na taktickej úrovni môže dochádzať k likvidácii VIP cieľov bežnými jednotkami a prostriedkami. Tieto útoky môžu vykonať napr. odstrelovači, ktorí sú čím ďalej tým častejšie priraďovaní aj na nižšie stupne velenia. Avšak ciele ako je likvidácia nepriateľského veliteľa (veliteľov) v jeho (ich) stanovištiach môžu byť dosiahnuté aj rádovým vojskom za využitia vhodnej techniky a taktiky.

Významnejšie a obtiažnejšie operácie by mali vykonávať tí najlepší vojaci s patričným výcvikom. V dnešnej dobe sú takmer v každej krajine vyhradené jednotky označované ako špeciálne, ktoré plnia aj tieto typy úloh, pričom neraz ide o tzv. čierne operácie, ktoré musia zostať utajené. Práve tieto operácie sú na hranici kompetencií tajných služieb a špeciálnych jednotiek. Deľba práce je v rôznych krajinách riadená individuálne, a krajiny s najbohatšími skúsenosťami (USA, Rusko, Izrael...) majú svoje vlastné overené mechanizmy. Výber jedincov či jednotiek je ovplyvnený viacerými faktormi, od povahy cieľa (napr. hlava štátu, či hľadaný terorista) až po celkový kontext (začiatok sovietskej intervencie v Afganistane, či atentát v spriatelenej krajine).

Atentáty sa môžu dokonca stať nosnou, ak nie výhradnou formou vedenia boja. S touto situáciou sa stretávame aj v praxi, najmä v spojitosti s extrémistami využívajúcimi nekonvenčné formy boja. Dôvod je prostý. Sformovanie nových vojsk v radoch nepriateľa s akým sa stretávame v Afganistane či Pakistane (ale aj Iraku či inde na blízkom Východe) nie je nákladné, a vďaka blízkemu kontaktu povstalcov/teroristov s civilným obyvateľstvom nie je problém ani s náborom nových členov. Dokonca rozsiahle operácie ktoré by si vyžiadali početné straty (aj keď len v radoch ozbrojencov), by motivovali ďalších ľudí k podpore nepriateľa. Preto CIA vypracovala stratégiu boja proti povstalcom na afgansko-pakistanskom pomedzí, ktorej nosnou taktikou sú útoky bezpilotnými lietadlami na VIP ciele nepriateľa. Prípadná strata bezpilotného lietadla je len materiálnou stratou, a nedá sa porovnávať so stratou pilotovaného stroja s posádkou. No ako sa ukázalo, aj medzi nepriateľskými veliteľmi dochádza k relatívne rýchlemu nahrádzaniu strát, čo sa stalo dôvodom polemík o efektivite tejto taktiky. Tie sú opodstatnené len do istej miery, a to už len kvôli tomu, že noví velitelia ešte nemusia mať také skúsenosti a schopnosti ako tí, ktorí boli zabití. Zas na druhej strane sa ukazuje, že nováčikovia sú často radikálnejší, než ich starí kolegovia (tento fenomén je údajne veľmi výrazní v meniacich sa veliteľských štruktúrach Talibanu). Aj napriek tomu všetkému vo všeobecnosti je tento prístup realizovateľný, najmä pri tajných operáciách, či v prípadoch, keď je v záujme útočníka minimálna angažovanosť. Nespornou výhodou je aj podstatne nižší počet obetí, či už v radoch civilistov, ale aj vlastných či nepriateľských vojsk.

Anti-VIP operácie by mohli byť relatívne rýchlym riešením aj podobných krízových situácií, ako bola tá z roku 2000 v Sierra Leone, kde gangy plienili a devastovali celú krajinu. Avšak činnosť týchto ozbrojencov boli významnou hrozbou najmä pre bezbranných civilistov. Rôzne gangy a milície podnecujúce etnické násilie sú zväčša zle organizované, zle vycvičené a majú biednu morálku (sú ale aj výnimky, najmä v prípade, že sú tieto skupiny podporované zvonka, ako v prípade Iraku, v ktorom sa Irán už niekoľko mesiacov pred inváziou z roku 2003 pripravoval na vytvorenie prostredia v ktorom bude schopný presadiť svoje mocenský záujmy, a to aj cestou násilia, ako sme boli svedkami). Ak sa nájde odvaha na včasné operácie proti vybraným cieľom môže ísť o účinnú prevenciu neskorších problémov, ktoré by boli neporovnateľne rozsiahlejšie (bohužiaľ, nie vždy je nepriateľ organizovaný tak, aby likvidácia vedúcich osobností bola postačujúca na zastavenie násilností).

Z pochopoteľných dôvodov sú atentáty jednorázové operácie (teda aspoň v prípade úspechu). A aj keď už neraz spôsobili obrovské diplomatické následky, pre prezieravého politika môžu byť práve podobné operácie vhodným kompromisom medzi zbytočnými operáciami (málokto si myslí, že operácia Infinite Reach z roku 1998 naozaj zastrašila Al-Kájdu) a intervenciami ktoré môžu skončiť, prinajmenšom politickou, katastrofou, ako bol Vietnam. Príkladom môže byť Somálsko, ktoré poznáme najmä v spojitosti s humanitárnymi katastrofami a pirátmi, avšak zároveň tam zúria ťažké boje, v ktorých hrajú dôležitú úlohu náboženskí extrémisti. Američania sú si toho vedomí, a snažia sa so situáciou vysporiadať prijateľným útokom. Zrejme máloktorý špecialista by bol prekvapený, keby vyšlo najavo, že v Somálsku pôsobí zopár amerických vojakov. Dokonca došlo aj k niekoľkým selektívnym útokom na VIP ciele o ktorých sa dozvedel celý svet, konkrétne spomeňme bitku o Ras Kamboni, ktorej sa zúčastnili americké lietadlá AC-130, či útok na mesto Baraawe na juhu Somálska ktorý vykonali americké špeciálne jednotky v septembri 2009. Dá sa predpokladať, že v obmedzenej miere sa západné mocnosti (zrejme s dominantnou úlohou USA) zapájajú po nevydarenom teroristickom útoku z decembra 2009 do bojov proti teroristom aj na území Jemenu.

V posledných rokoch spolu s rastúcim dôrazom na anti-VIP operácie sa rozširovala škála prostriedkov ktoré sa na tieto účely využívali. Najzreteľnejším príkladom týchto zmien je nasadenie letectva. Už boli spomenuté bezpilotné lietadlá, ktoré sa po prvýkrát predstavili v novembri 2002 v Jemene. Avšak už sme spomenuli aj nasadenie strojov AC-130, a zaujímavosťou je aj nasadenie vrtuľníkov s protitankovými raketami. Ide najmä o typy Cobra a Apache. V roku 1993 sa pokúsili týmto spôsobom zlikvidovať popredných somálskych militantov ktorí bránili distribúcii humanitárnej pomoci, a Izrael na palestínskych územiach taktiež opakovane využil svoje vrtuľníky na anti-VIP operácie. Zlepšujú sa aj možnosti pozemných síl. Okrem už spomenutých rozširujúcich sa kompetencií rádových jednotiek (týka sa len profesionálnych armád, akými disponujú USA či Veľká Británia). Anti-VIP operácie môžu byť vykonávané aj celou sériou pozemných systémov, ako sú moderné delostrelecké systémy, ktorých dosah a presnosť sa stále zlepšujú.

5 Likvidácia infraštrukúry

Infraštruktúra je mimoriadne široký pojem. Zahŕňa všetko od letísk, prístavov, cestnej infraštruktúry až po kanalizáciu. Logicky sú teda selektívne útoky na infraštruktúru úzko späté s útokmi na logistiku nepriateľa, a neraz sa tieto dva elementy od seba nedajú rozlíšiť. Avšak zásahy do infraštruktúry majú okrem dopadov na logistiku aj mnoho ďalších (pozitívnych aj negatívnych) dopadov na všetky aspekty vedenia bojovej činnosti.

Možnosti ovplyvnenia prepravných možností útokmi na cestnú, leteckú či námornú infraštruktúru sú zrejmé na prvý pohľad. Likvidácia stoviek kilometrov ciest je ale samozrejme plytvaním prostriedkami aj časom. Najlepšími cieľmi sú významné križovatky, mosty, či úseky, ktorých úloha je nenahraditeľná.

Tu ale spektrum cieľov ani zďaleka nekončí. Súčasťou infraštruktúry (najmä obývaných oblastí) je rozvod elektrickej energie, vody, plynu, alebo už spomenutá kanalizácia. Samozrejme nepriateľ vo väčšine prípadov nevyhnutne potrebuje k svojmu fungovaniu túto infraštruktúru. Avšak v prípade, že je nepriateľ napojený na rovnaké zdroje ako civilné obyvateľstvo je nevyhnutné minimalizovať dopady na civilistov, a tieto dopady zohľadniť pri plánovaní vojenských operácií.

Talibanem zničený most, Pakistán
Most poblíž Chajbarského průsmyku na zásobovací trase sil NATO zničený povstalci Talibanu, Pakistán, 3. únor 2009. (Zdroj: NY Times.)

V posledných rokoch sa často spomína termín „blackout“, čo možno pre potreby tohoto článku opísať ako totálny výpadok elektrickej energie. Našťastie sa väčšina z nás s týmto fenoménom doposiaľ stretla len vo filmoch. Avšak následkom zemetrasení, požiarov, či nepriaznivého počasia sa pomerne často stáva, že desaťtisíce ľudí zostanú niekedy aj zopár dní bez elektriny. Podobný efekt sa dá dosiahnuť aj vojenskými prostriedkami. Prirodzeným cieľom sú elektrárne. Avšak útoky na ne nie sú také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Fyzická likvidácia jadrových elektrární de facto nepripadá do úvahy. Taktiež útoky na priehrady môžu mať katastrofálne následky. Navyše ako už bolo spomenuté, podobnými útokmi by utrpeli najmä civilisti. Na scénu teda prichádza nový fenomén – grafitové bomby. Pre nás teraz nie je podstatné na akom mechanizme presne tieto zbrane fungujú. Dôležité je, že sú schopné vyradiť z prevádzky elektrárne bez toho, aby došlo k ich fyzickej likvidácii. Následné uvedenie elektrárne do prevádzky je neporovnateľne jednoduchšie než v prípade jej vyradenia konvenčnými prostriedkami. To chráni infraštruktúru, a zlepšuje možnosti povojnovej rekonštrukcie krajiny. Ďalším prostriedkom (o ktorom sa veľa hovorí, no relevantné informácie chýbajú) sú bomby vyvolávajúce elektromagnetický impulz. Ten vzniká napr. pri výbuchoch atómových bômb, a vyraďuje takmer všetku elektroniku (sú známe isté spôsoby ochrany voči EMP, avšak výskum zďaleka nie je ukončený). Samozrejme nasadenie atómovej bomby s cieľom vyradenia elektroniky by bolo diplomaticky aj eticky neobhájiteľné, preto začali práce na týchto nových zbraniach. Údajne už boli aj nasadené, avšak chýbajú potvrdené informácie. Útoky na dodávky elektrickej energie budú v dohľadnej dobe bez pochýb predstavovať jeden z najvyužívanejších spôsobov vedenia boja, najmä po zvládnutí vyvolávania zámerných EMP.

Už od staroveku dochádzalo k útokom na vodné zdroje, čím sa značne obmedzovali možnosti nepriateľa. Známe sú prípady otrávenia vodných zdrojov ako spôsob vedenia obliehacích bojov. Taktiež najmä v oblastiach na severe Afriky, či na Blízkom a Strednom Východe mohli otrávené zdroje pitnej vody doslova paralyzovať postupujúce armády. Príkladom môžu byť aj skúsenosti z čias križiackych výprav, počas ktorých skúsené moslimské vojská boli schopné využívať zdroje pitnej vody na selektívne útoky voči neskúseným križiakom.

Séria selektívnych útokov, medzi ktoré sa radia aj útoky proti infraštruktúre, zvýšili v roku 1944 šance na úspešné vylodenie spojencov v Normandii. K týmto akciám dochádzalo pred vylodením, počas jeho priebehu, ako aj v nasledujúcich dňoch. O priebehu operácie Overlord a jej zákulisí panujú rôzne názory, avšak možno objektívne skonštatovať, že tieto diverzné akcie boli osožné. Príkladom sú útoky na železničnú a cestnú infraštruktúru, ktoré zabránili wehrmachtu skonsolidovať svoje vojská a udrieť na spojenecké vojská skôr, než nadobudnú silu potrebnú na to, aby sa mohli postaviť nemeckej armáde v plnej sile.

V období 2. svetovej vojny môžeme nájsť aj príklady neúspešných útokov na infraštruktúru nepriateľa, a našťastie vo väčšine prípadov boli na strane porazených nacistické vojská. Za najznámejší prípad môžeme označiť bitku o Atlantik, či menej známe boje v severných oblastiach cez ktoré bolo zásobovaný Sovietsky zväz. Aj keď o priamom boji na mori sa vedú ustavičné intenzívne debaty, menšia pozornosť sa venuje prístavom (logicky na anglickej strane). V spojitosti s útokom na Pearl Harbor sa často spomína, že Japonsko by napáchalo podstatne viacej škôd keby sa miesto bojových lodí (ktoré navyše mali svoje najlepšie časy za sebou) zamerali na prístavnú infraštruktúru. Aj keď z taktického hľadiska by to pre Nemecko bola výzva, ak by došlo k náletom na významné britské prístavy zásobovanie ostrovov by bolo výrazne ohrozené. Podobné príklady môžeme nájsť aj na taktickej úrovni, napr. na území Sovietskeho zväzu. Nemecké vojská v Stalingrade mali pod kontrolou takmer celé mesto, avšak vďaka tomu, že sovietske vojská si udržali schopnosť prepravy osôb a materiálu cez Volgu boli stále schopné odolávať nemeckému tlaku. Ďalším obdobným príkladom je zásobovanie Leningradu cez Ladožské jazero.

So stúpajúcou komplexnosťou ozbrojených konfliktov muselo dôjsť aj k zmene taktiky selektívnych útokov voči infraštruktúre. Treba mať na zreteli, že väčšina súčasných intervencií má humanitárny či mierotvorný charakter (v zmysle medzinárodného práva). Dokonca aj vojny v Iraku či Afganistane boli od svojho počiatku vedené tak, aby umožnili relatívne rýchlu obnovu infraštruktúry. Taktiež kľúčové prvky infraštruktúry ako sú dopravné uzly jednoducho nemôžu byť zničené, nakoľko sú nevyhnutné pre pohyb vlastných vojsk, ako sa ukázalo počas invázie do Iraku (Iračania si toho boli vedomí, a preto časť svojho vybavenia zámerne umiestnili na mostoch cez rieky, ktoré spojenecké vojská potrebovali). V tomto prípade boli operácie spojeneckých vojsk úspešné, avšak nie vždy tomu tak bolo. Opäť sa vrátime do roku 1944, konkrétne k operácii Market Garden. Ambiciózny plán sa neopieral o nič iné, než selektívny útok na kľúčové prvky infraštruktúry (najmä mosty), ktoré by umožnili rýchly výpad do hĺbky nepriateľského územia. Žiaľ, operácia nedosiahla všetky svoje ciele, avšak opäť, filozofia selektívneho útoku dokázala svoju životaschopnosť (podobný plán mali aj zrejme veliaci dôstojníci Slovenského Národného Povstania, ktorý by v prípade úspechu umožnili sovietskym vojskám rázny výpad do hĺbky nepriateľského tyla skrz slovenské územie).

No aj z uvedených pravidiel existujú výnimky. Príkladom je izraelská kampaň z vojny proti Hizballáhu v roku 2006. Hneď v prvých okamihoch vojny padlo rozhodnutie prerušiť dopravné tepny cez rieku Litani, čím mala byť izolovaná južná časť krajiny. To malo mať za následok dve veci: výrazné obmedzenie schopnosti nepriateľa ostreľovať izraelské územie raketami, a zamedzenie prepravy posíl a zásob na juh. Ako je zrejmé, prvý cieľ sa nepodarilo splniť, a podľa všetkého Hizballáh sa snažil udržať konflikt v zvládnuteľnom rozmedzí, a preto ani neplánoval rozsiahlych presun ďalších bojovníkov do oblasti bojov. Je zrejmé, že obe strany postupovali podľa plánov, ktoré boli vypracované dlho pred vojnou, avšak (snáď ako vždy) aj tento raz žiadne vojenské plány neprežili svoju realizáciu na 100%.

Aj teroristické skupiny možu využiť útoky voči infraštruktúre na svoje ciele. Príkladom z nedávnej histórie je kampaň irackých teroristov v hlavnom meste Bagdade zameraná na likvidáciu významných mostov. Tie boli zámerne poškodzované za cieľom ich vyradenia z prevádzky. Šlo o súčasť komplexnej kampane sektárskeho násilia, pričom pravdepodobným účelom týchto selektívnych útokov bolo podporenie etnického vyčisťovania oblastí v meste. iniciatívu v hlavnom meste ale prevzali vďaka novému bezpečnostného plánu spojenecké a iracké bezpečnostné zložky, a v konečnom dôsledku možno konštatovať, že teroristická kampaň bola úspešne potlačená.

6 Psychologické operácie

Vyhrať vojnu bez boja je najvyššou formou vojenského umenia. Píše o tom už známy čínsky autor Sun-c´ vo svojom diele Umenie vojny, a aj po tisícročiach tento výrok platí. Jedným z najlepších spôsobov ako to docieliť okamžitú, alebo prinajmenšom rýchlu, porážku nepriateľského vojska je zaútočiť na jeho morálku.

Existuje celá rada demoralizujúcich prvkov, ktorými sa dá vplývať na nepriateľa, pričom ich význam sa mení v závislosti od situácie. Morálku vojska môžu zlomiť porážky na bojiskách, zlé podmienky, vysoká záťaž a i. No v uplynulých rokoch sa zviditeľnila ďalšia z možností – presvedčiť nepriateľa, že jeho nepriateľ v skutočnosti nie je nepriateľ. To úzko súvisí so vzťahom k civilnému obyvateľstvu.

Automaticky sa nám núkajú dva najspomínanejšie konflikty súčasnosti – vojny v Iraku a Afganistane. V oboch prípadoch je nutné rozlíšiť dve etapy bojov – inváziu, a obdobie rekonštrukcie. Počas invázie do Iraku (ako aj v období pred ňou) boli Iračania, a zvlášť iracké bezpečnostné zložky, vyzývané, aby nekládli spojeneckým vojskám odpor, nakoľko cieľom invázie je pomoc irackému (resp. afganskému) ľudu. Ako už vieme, iracké vojská sa k žiadnemu silnému (a už vôbec nie organizovanému) boju proti spojencom neodhodlali. Miera, do akej je to zásluha psychologickej kampane zostáva otázne, no v každom prípade v období krátko po invázii sa iracké verejnosť z veľkej miery stavala k invázii pozitívne.

Optimistická nálada ale rýchlo vyprchala, a už v roku 2004 môžeme hovoriť o prvých tuhých bojoch irackého odboja proti koaličným vojskám a formujúcej sa novej irackej vláde. Dôvodov bolo viacero, od cezhraničného podnecovania nepokojov až po nezvládnutie zaistenie bezpečnosti (tisíce vojakov bývalej irackej armády jednoducho dezertovali aj s výzbrojou, sklady zásob zostali dlhú dobu nechránené, a všetky bezpečnostné zložky vrátane polície boli unáhlene rozpustené).

Snaha rozvrátiť rady nepriateľa bola silná aj počas prvej fáze bojov v Afganistane. A aj keď bojovníci Talibanu a al-Kájdy sú považovaní za fanatikov ktorých žiaden nátlak nezlomí, isté úspechy boli dosiahnuté. V prvom rade mnoho poľných veliteľov prebehlo, čím v obrane Talibanu vznikli významné medzery. Určite nemožno tento fakt považovať za kľúč k porážke Talibanu, no bez pochýb zohral významnú úlohu.

V druhej fáze bojov (v Iraku aj v Afganistane) boli psychologické operácie naďalej zamerané aj priamo na nepriateľa, no nezohrávali kľúčovú úlohu. Za snáď najväčší úspech bojov v Iraku možno označiť vytvorenie domobrany, ktorá (s podporou vlády a koaličných vojsk) začala sama dobrovoľne bojovať proti teroristom a povstalcom. Z neúspechu krátko po skončení invázie boli vyvodené dôsledky, a do radov domobrany sa dostalo aj mnoho bývalých povstalcov. Z dnešného pohľadu je tento krok jednoznačne pozitívny, a dá sa predpokladať, že podobný scenár má byť jedným zo základov novej stratégie v Afganistane, ktorá sa začína uplatňovať.

Omnoho väčší dôraz pri vedení psychologických operácií je ale kladený na civilistov. Tieto operácie sú vedené vo viacerých smeroch. Prvoradým cieľom je vybudovanie dôvery. Samozrejme kľúčom je zabezpečenie ochrany civilného obyvateľstva, avšak tam práca nekončí. Poskytovanie humanitárnej pomoci, budovanie škôl, nemocníc a iné rekonštrukčné práce (spolu so zaistením permanentnej ochrany) sú nevyhnutnou súčasťou budovania dôvery. Civilisti sú taktiež vopred varovaní pred vojenskými operáciami v snahe ochrániť ich životy, aj keď to môže byť z taktického hľadiska kontraproduktívne. Vo vzťahu k civilistom je nutné zohľadniť aj aspekty, ktorým by sme inak neprikladali potrebný význam. Ide napr. o narúšanie ich súkromia (napr. pri pátraní po skladoch zbraní či hľadaných osobách). Preto je nutné, aby vojaci postupovali maximálne profesionálne, a boli o svojej práci náležite poučení. V prípade, že sú vybudované domáce bezpečnostné zložky v dostačujúcej kvalite ich zapojenie do operácií zvyšuje dôveru civilného obyvateľstva. Významnú úlohu zohrávajú aj drobnosti ako je zapojenie žien do bezpečnostných operácií. Totiž práca s civilistkami by mala byť v rámci možností zverená práve im, najmä v moslimských komunitách.

Niekedy na zlomenie bojového ducha nepriateľskej armády stačia relatívne jednoduché prostriedky. Príkladom je operácie Desert Storm. Dlhá letecká kampaň doslova zlomila väz irackej armáde, ktorá následne nebola schopná organizovanej obrany. Málokto predpokladal, že armáda plná bojových skúseností z vojny z Iránom a s (v tej dobe) relatívne modernou technikou tak hladko podľahne spojeneckým vojskám. Zábery na tisíce vojakov čo sa vzdávali aj malým hliadkam obleteli svet. Vojaci ale nedezertovali len kvôli strachu. Mnohí sa vzdali jednoducho preto, že v dôsledku leteckej kampane boli odrezaní od zásob, a niektorým posádkam hrozilo vyhladovanie. Po tejto kampani začali nepokoje na území bývalej Juhoslávie, ktoré vyvrcholili v roku 1999 nepokojmi v Kosove a náletmi NATO na Juhosláviu. Letecká kampaň bola hodnotená ako úspešná, a mnoho ľudí začali veriť, že budúce vojny budú vyhrané vďaka zdrvujúcej leteckej prevahe. No zostáva nezodpovedanou otázkou, ako by si vojská NATO počínali, keby došlo k skutočným pozemným bojom...

Operace Desert Storm
Jedna z najznámejších fotografií z leteckej kampane operácie Desert Storm. V 90. rokoch 20. storočia sa vkladalo do letectva čoraz viac očakávaní, avšak skúseností z posledných rokov dokazujú, že selektívne útoky vykonané výhradne leteckými prostriedkami neriešia všetky problémy. (Zdroj: EduPics.com.)

Pokiaľ ide o civilné obyvateľstvo, už od nepamäti sa vojenskí velitelia snažia udržať ich priazeň klamstvami, polopravdami či zatajovaním informácií. Môže ísť napr. o zatajovanie počtu obetí, ktoré by oslabili verejnú podporu. Príkladom je kampaň Srí Lanky proti Tamilským Tigrom. Konečná fáza bojov bola mimoriadne krvavá, a Srí Lanka úmyselne zverejnila konečný počet obetí až po definitívnom potlačení povstalcov. Tento konflikt môže byť taktiež príkladom potreby postarať sa o utečencov po skončení konfliktov, pretože v prípade, že by o nich nebolo postarané mohlo by sa povstanie rozhorieť nanovo.

7 Záver

Hore uvedené príklady z nedávnej histórie dokazujú, že selektívny útok má bez pochýb svoje opodstatnenie. Stretávame sa s ním v podstate v každom konflikte, a jeho história siaha omnoho ďaleko za uvedené príklady.

Voľba selektívneho útoku je prirodzeným dôsledkom evolúcie vo vojenstve. Snaha minimalizovať straty na životoch a škody (dokonca aj na strane nepriateľa) sa nedajú dostatočne vysvetliť výhradne vojenskými argumentmi. Mení dokonca samotný pohľad na vojenský konflikt. Dokazuje, že ozbrojené konflikty nie sú len bezmedzným ničením, ale ide len o prostriedok na dosiahnutie istých cieľov. Ak akceptujeme tento fakt, pochopíme, že selektívny útok je racionálnou voľbou, o čom sa môžeme dočítať už v diele Umenie vojny starom viac než 2 500 rokov.

Avšak história zároveň zdvíha varovný prst. Niet dokonalejšej zbrane, než je ľudská myseľ, čoho dôkazom sú úspechy tejto metódy boja. No dochádza aj k tragickým pochybeniam, po ktorých mnohokrát trvalo dlho, kým ľudia opäť nabrali odvahu vrátiť sa k niektorým metódam selektívneho útoku. Ľudské omyly viedli k početným tragédiám, avšak len v nepočetnej skupine prípadov možno hovoriť o zlyhaní samotnej filozofie. Tento článok neobjasňuje kompletnú problematiku selektívneho útoku, avšak dokazuje jeho prínos v súčasných aj budúcich konfliktoch.

Referencie

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 22. 3. 2010