Výhody technológie stealth pri leteckých útokoch | Specwar.info || 

Výhody technológie stealth pri leteckých útokoch

Predator C Avenger
F-22 Raptor - pátá generace bojových letounů, která využívá technologie stealth. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Už prvé výsledky nasadenia strojov F-117 a B-2 upútali značnú pozornosť. Keď bol oznámený vývoj F-22 armáda aj verejnosť vkladali do tohoto projektu veľké nádeje. Avšak teroristické útoky z roku 2001 vtiahli armády USA a ich spojencov do konfliktov, ktorým sa dovtedy venovala len malá pozornosť. Jedným z dôsledkov bola široká diskusia o význame projektov ako F-22. Na čo je dobrá flotila stoviek lietadiel za 150 miliónov dolárov, keď na stany uprostred púšte môžu rovnako efektívne útočiť aj F-15E za pätinovú cenu?

Samozrejme výhodou je ťažšia detekcia, a teda aj nižšie riziko zničenia lietadla. Odkedy sa lietadlá začali používať v armáde začalo sa uvažovať nad tým, ako ich zostreliť. Počas 2. svetovej vojny došlo k rozmachu radarových technológií, a počas studenej vojny sa stále zdokonaľovali jak radary, tak aj prostriedky ich rušenia. Šlo o nekonečný zápas zbrane a protizbrane. Novým prvkom bolo využívanie technológií stealth, ktoré vytvorili výraznú asymetriu. Už dnes sú badateľné isté náznaky vyrovnávania sa tejto asymetrie (ruské modernizované komplety PVO S-300 a najmä S-400), a dá sa očakávať, že v strednodobom horizonte dôjde k výraznému vyrovnaniu, po ktorom výhody lietadiel stealth nebudú také markantné, ako dnes. Dovtedy ale zostávajú významným hráčom.

Aby sme porozumeli výhodám stealth musíme si v krátkosti priblížiť aj boj “klasických“ lietadiel proti protivníkovej PVO. Okrem rôznych kontajnerov určených na elektronický boj bol hlavnou zbraňou let v nízkych výškach. Nevýhodou bolo riziko zostrelenia systémami PVO krátkeho dosahu, resp. protilietadlovým delostrelectvom. Navyše, od zavedenia tzv. Dopplerových radarov let v nízkej výške už nebol taký bezpečný ako pred tým. Významnú rolu hrá aj fakt, že pri lete v malej výške lietadlá spotrebujú viacej paliva, čo má vplyv na ich dosah. Lietadlá stealth môžu bez problémov letieť v „normálnych“ letových hladinách, vďaka čomu sa vyhnú už spomínaným prvkom PVO, najmä protilietadlovému delostrelectvu, ktorému, ak nie je navádzané radarom, je úplne jedno, či strieľa na F-15 alebo F-22. Navyše takýto let má priaznivý vplyv aj na spotrebu paliva, a znižuje sa aj riziko havárie.

V prípade aktivity nepriateľskej PVO boli často súčasťou útočných formácií lietadlá, ktorých výhradnou úlohou bol rádioelektronický boj. Na západe aj východe bolo vyvinutých niekoľko verzií lietadiel ktoré sa na túto úlohu špecializovali. To zvyšovalo náklady na operáciu, ako aj riziko vzhľadom na väčší počet zúčastnených strojov.

V neposlednom rade treba spomenúť možnosť stretu s nepriateľskými stíhačkami. Tie by mohli byť problémom najmä pri obmedzených leteckých operáciách, ako bola operácia El Dorado Canyon proti Líbyi (no v tomto prípade Líbya nechala svoje stroje radšej na zemi v strachu že o ne príde). Pri takmer každej takejto operácii sa doposiaľ počítalo s istým krytím zo strany stíhacích lietadiel, čo ešte zvyšovalo počet lietadiel zúčastňujúcich sa útoku. Samozrejme najlepšou zbraňou proti nepriateľským lietadlám je vyhnúť sa stretu s nimi, teda nenechať sa odhaliť, čo je presne úlohu stealth. A keby teda došlo predsa len k stretu, netreba zabúdať na to, že F-22 ako aj ďalšie stroje tejto kategórie sú stále výbornými stíhacími strojmi, takže vedia čeliť aj niekoľkonásobnej presile (zvlášť pri nízkej kvalite letectiev väčšiny potencionálnych protivníkov).

Treba spomenúť ešte jednu možnosť, ktorá bola obľúbená najmä za vlády Billa Clintona. Ide o nasadenie striel s plochou dráhou letu. Boli použité proti Iraku, Afganistanu, Sudánu, či v bývalej Juhoslávii. Vzhľadom na de facto nulovú šancu strát na životoch vo vlastných radoch je to pre politikov mimoriadne lákavá alternatíva. Avšak úspešnosť striel Tomahawk zďaleka nie je taká vysoká ako by sa mohlo zdať, a navyše čím ďalej tým viac krajín disponuje prostriedkami, ktoré sú schopné sa s nimi vysporiadať (Tor, Buk atď). Navyše vyhodnotenie náletu je komplikovanejšie a menej spoľahlivé, než v prípade použitia lietadiel. Navyše pri leteckých kampaniach ako bola tá z roku 1999 proti Juhoslávii je používanie lietadiel s presne navádzanou muníciou podstatne lacnejšie, než požívanie strely za min. 600 000 dolárov proti každému individuálnemu cieľu.

Výhoda “neviditeľnosti“ nespočíva len v tom, že nedáte nepriateľovi možnosť ohroziť vás. To, že o prítomnosti lietadiel sa nik nedozvie sa dá využiť aj pri “čiernych“ operáciách, pri ktorých nechcete, aby svet vedel, že za nimi stojíte, alebo že k nim vôbec došlo. Mnohé teroristické organizácie pôsobia na území štátov ako je Sudán, Sýria a i., ktoré by rozhodne neboli nadšené, keby ste si z ich územia spravili strelnicu. A takéto útoky nie sú len v teoretickej rovine. Izrael počas vojny v Gaze vykonal nálet v Sudáne, ktorého cieľom boli zásoby pre palestínske militantné skupiny. V Sýrii zas bol zničený objekt, o ktorom sa predpokladalo, že ide o projekt jadrového reaktora. Práce je teda dosť.

O opodstatnenosti vývoja lietadiel kategórie stealth niet pochýb. Aj keď v dobe boja proti rôznym militantným skupinám ktoré nemajú možnosť ohroziť bojové lietadlá sa zdá byť ich nákup mrhaním prostriedkov, história nás učí, že je len otázkou času, kedy opäť budeme potrebovať zbrane na najvyššej možnej technologickej úrovni. A netreba zabúdať na to, že technológie stealth nie sú žiadnou „superzbraňou“, ale len ďalším prípadom zápasu medzi zbraňou a obranou proti nej, a skôr či neskôr sa s nimi nepriateľ bude vedieť vysporiadať.

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 25. 1. 2010