Systémy riadenia paľby CFU

FN CFU
Systém riadenia paľby FN CFU (Zdroj: wwww.the-blueprints.com.)

Presnosť streľby sa stala kľúčovým prvkom na modernom bojisku a dotýka sa všetkých druhov zbraňových systémov. Počnúc vojnou vo Vietname môžeme sledovať prudký rozmach používania granátometov, či už ako samostatných zbraní, alebo dnes častejšie ako doplnkovú výzbroj útočných pušiek. Aj paľbu z týchto zbraňových systémov čoraz viac uľahčujú vojakom zameriavacie systémy. Jedným z najnovších prírastkov do tejto kategórie sú systémy CFU od legendárnej belgikej zbrojovky FN.

Pri streľbe z granátometov je nutné čo najpresnejšie odhadnúť vzdialenosť k cieľu, vystreliť granát pod správnym uhlom a zachovať patričný azimut. Zbrojovka FN ponúka systémy CFU ako súčasť tzv. globálneho riešenia, ktoré má z útočnej pušky spraviť zbraň pre 21. storočie.

Vzhľadom na množstvo dpolnkov, ktoré zahlcujú vojaka na modernom bojisku, je dôraz kladený na kompaktnosť, nízku hmotnosť a jednoduchú ovládateľnosť. Systémy FN CFU pozostávajú z laserového diaľkomeru, kolimátora pre stanovenia výškového rozdielu medzi strelcom a cieľom, balistického počítača vypočítavajúceho uhol, pod ktorým je potrebné konkrétny model granátu vystreliť (výrobca udáva pamäť až pre päťdesiat rôznych granátov), zameriavača s námernou osou a “red dot“ a v neposlednej rade indikátor sklonu.

Systémy CFU sú k dispozícii v dvoch prevedeniach. FN CFU-850N používa vlnovú dĺžku 850 nm a FN CFU-1.5N 1 550 nm. Drobný rozdiel je aj v hmotnosti: 528 vs. 570 gramov. Rozmery sú zhodné pre oba modely – 155x87x76 mm a ich dosah je okolo 900 metrov. Presnosť zásahu s využitím CFU je údajne okolo dvoch metrov.

CFU je možné vybaviť prakticky kýkoľvek granátmet, ktorý má lištu Picatinny. Nejde síce o jediný systém riadenia paľby svojho druhu na svete, no vzhľadom na potenciál granátometov na dnešnom bojisku v kombinácii s potrebou presnej streľby (najmä kvôli priebehu bojov v husto obývaných oblastiach) si takmer určite nájde svoje miesto na trhu.

Zdroje: ATM 3/2013 str. 18

Autor: Tomáš Beňuš | Článok vložený 17. 12. 2014